Bolek Polívka sa bojí mučenia

Keď sme ako decká operovali v okolí tehelne a tehliarskej kolónie na samom severnom okraji novoveského chotára (doteraz sú tam len pusté polia, ktoré sa ťahajú až po Devínske jazero), boli sme nebezpečná banda. Nie, ja sám osebe som nebezpečný nebol, ale banda, ktorej som bol členom, mi akúsi nebezpečnosť prepožičiavala. Boli to samí starší chalani, a iba my dvaja s Edom I. (nie prvým, ale Išpoldom) sme boli poctení tým, že sme mohli operovať s nimi. Banda sa volala Cihelňári. To akože tehelniari, obyvatelia tehliarskej štvrte zjednodušene nazývanej Tehelňa. Naším rajónom bola severná časť Devínskej Novej Vsi, idylickej tichej dediny s cca 2000 obyvateľmi, z ktorých drvivá väčšina sa navzájom poznala. Južný okraj chotára patril podobnej bande prezývanej Gálikovci (teraz, keď som to napísal, mi to pripadlo ako tie názvy slovenských mafiánskych „rodín“ – no, možno aj oni sa ako chalani takto hrávali, akurát im to ostalo). Východný okraj zasa patril Koloniárom – potomkom obyvateľov štvrte nazvanej Kolónia. Západnú časť chotára tvorila zadrôtovaná hranica, ktorú strážili hraničiari. Aj my sme boli hraničiari. Do svojho rajónu sme nikoho nepustli. A kto náhodou prenikol, ten bol mučený. Ako v indiánskych filmoch. Raz ma chytili Gálikovci. Keďže v ich rajóne bývali moji starí rodičia, ponúkli mi členstvo. Mne, Cihelňárovi! Hrdo som odmietol a opľul som samotného Gálika, ktorý mi ho ponúkal. Bol som priviazaný na mučiacom kole, ale svoje gesto som si mohol dovoliť, pretože som vedel, že Cihelňári ma vyslobodia. Nevyslobodili, pretože sa ponáhľali domov, sledovať ďalší diel seriálu Príhody pána Michala. Odvtedy približne viem, aký je to nápor na psychiku a vlastnú dôstojnosť, stať sa obeťou mučenia. Myslím, že nikomu nezaškodí, dozvedieť sa čosi o sebe, o vlastných morálnych zásadách a stupni ich rozpustnosti. Samozrejme, vtedy som to tak zložito nevnímal, to až dnes si to viem takto racionalizovať. Vtedy som odišiel domov síce ponížený, ale plný túžby po pomste. A presvedčený, že nedožičím pokoja sebe ani zbraniam, kým sa nepomstím. A vskutku, neuplynul ani týždeň a samotný Gálik (unesený priamo spred dverí LŠU, kam chodil na klavír) sa zmietal spútaný v našom bunkri a na tvári mu stál studený pot z hrôzy, aký osud ho postretne v rukách svojich nepriateľov.

Táto spomienka mi prišla na um, keď som si prečítal rozhovor s Bolkom Polívkom, kde sa tento český herec priznáva, že sa bojí mučenia. Kto by sa nebál?

K hudbe skupiny Pink Floyd mám odjakživa dvojaký vzťah. Keď v roku 1973 vyšiel album The Dark Side Of The Moon, náš kamarát Ďuro Račanský (mimochodom, veterán gangu Koloniári, ale to už sme boli pubertiaci, takže zbrane boli zložené a sekery zakopané) nám na ňom dokumentoval zvukové vlastnosti hi-fi aparatúry svojho staršieho brata. Nech sme počúvali, ako sme chceli, Zelená pošta, Collegium musicum live, Šľahačková princezná, Provisorium, Kuře v hodinkách ani Olympic 4 tak dobre nehrali, aj napriek tomu, že mali na obaloch logo Čs. hi-fi klubu! Keď som sa neskôr dostal k vlastnej hi-fi aparatúre a začal počúvať Genesis, Yes či Led Zeppelin, tak mi na hudbe Pink Floyd niečo chýbalo. Po albumoch Wish You Were Here a Animals mi to bolo jasné: chýbal im naozaj dobrý bubeník, s dobrou hráčskou technikou prinajmenšom na hranici elementárnej virtuozity. A dodnes si myslím, že práve bubeník Nick Mason bol najväčšou slabinou Pink Floyd. Hrať 40 rokov na bicie a nenaučiť sa nič viac ako dva základné rytmy a ťarbavé pomalé prechody, to si vyžaduje mimoriadny talent. Keď som si prečítal, že zomrel muž, ktorý bol na prelome 60. a 70. rokov Sydom Barrettom, pustil som si po rokoch z nostalgie prvé dva albumy Pink Floyd, na ktorých tento gitarista a skladateľ doslovne žiari, a musel som uznať, že moja tolerancia dostúpila do takej miery, že som ochotný akceptovať aj Nicka Masona. Následné vypočutie albumu Wish You Were Here ma v tom názore utvrdilo. Pink Floyd sú v poriadku.

Uznávam, že väčšine z vás mladých tie mená nič nehovoria, vy máte zasa svoje kapely a svojich Sydov Barrettov a Nickov Masonov. Niečo z toho sa páči aj veteránom, ako som ja. Trebárs nedám dopustiť na Placebo a podobne. Je však pravda, že hľadám vo zvuku tej ktorej kapely niečo zaujímavé, vzrušujúce. Táborákové trojakordové odrhovačky, ku ktorým si každý muzikant sám vymyslí svoj rovnako neumelý a banálny part, ma nevzrušovali u Velvet Underground, ani u U2 či R.E.M., a nemusím ich ani v podaní Oasis či Franza Ferdinanda. To už radšej drum‘n‘bass. Ale v mestskom, hygienicky nezávadnom prostredí, rozhodne nie kdesi uprostred prašnej lúky v divočine. Bez splachovacieho WC. Tak na to mám svoj konečník príliš rád.

Mimochodom, záver policajného vyšetrovania smrteľnej havárie princeznej Diany je veľmi bizarný. Hádajte, akú činnosť vykonávala táto anglosaská dáma svojmu mohamedánskemu milencovi vo chvíli nárazu!

Povedal som si, že už nebudem písať svoje názory na izraelsko-arabský konflikt ani na mohamedánske ohrozenie. Len ponúknem linky. Takže bez komentára:
Izrael a Palestína.
Želá si EÚ naozaj mier v Libanone?

Je zaujímavé, ako odporcovia kresťanského konzervativizmu často vyjdú s kartou cirkevnej podpory Hitlerovmu režimu v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Možno tento článok o nemeckom biskupovi von Galenovi niekomu otvorí oči.

Tu je článok o zavraždení českého kráľa Václava III. Nejako sa nás to netýka, veď čo my máme s ich kráľmi, keď sme vtedy mali našich uhorských. Ale predsa len si v tom článku niečo nájdete, dúfam. Trebárs takýto odsek:„Jiné je to u kuriózních svátků červencových. Nelze dost dobře pochopit, co mají společného se státem vzniklým v roce 1993. Proč slavit svátek Jana Husa (nehledě k tomu, že jsou u nás především katolíci), když s tzv. Husovou pravdou – pokud bychom se vůbec shodli na tom, co to má být – nemáme vůbec nic společného, a navíc, chceme-li „do Evropy“, měli bychom ctít evropský řád, který Hus popřel, ač díky němu pravidelně obědval.
Souvislost slovanských věrozvěstů se současnou českou státností je pak hotová záhada. Důvtipní poslanečtí schvalovači tohoto komického státního svátku zřejmě neměli ani zdání, že oslava byzantských učitelů je pozdním úspěchem politické propagandy carského Ruska z poloviny 19. století. Neboť proč by výuka kněžského dorostu v letech 864-65 v jakési cizí zemi (s českou státností Velká Morava nemá nic společného) měla být státním svátkem České republiky, je krajně nejasné a zjevně to hraničí s hloupostí. Státním svátkem by naopak měla být radostná skutečnost, že se ani

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [8]