Majú politici zmysel pre humor?

Zažili ste už niekedy v dospelom veku naozaj deprimujúci pocit bezmocnosti? Kameňujte ma, ak sa mýlim, či ak mám slabú fantáziu (alebo žijem príliš idylický život?), ale ak odrátam bolestivé straty blízkych bytostí, tak si spomínam len na dve také výrazné situácie, keď ma vlastná bezmocnosť priam fackovala, a to po prvé, keď som pred štvrťstoročím prehral svoj niekoľkoročný boj o modrú knižku a odviedli ma, čo znamenalo narukovať v najbližšom termíne, a po druhé, keď som mal doma remeselníkov, ktorí mi prerábali podkrovný byt a dostal som sa s nimi do sporu ohľadom fušersky odvedenej práce. Žiaľ, stálo ma to veľa peňazí, kým som zistil, že jediným riešením je vyraziť s nimi dvere. Apropo dvere, dodnes mám problém otvárať a zatvárať dvere do pivnice – vínneho archívu, pretože keď tí idioti osádzali zárubňu, tak nepoužili rozťahovák. Takže vždy, keď idem dolu po novú fľašu suchého sektu, spomeniem si na nich a stratím chuť. Aspoň ušetrím sekt. Len pre informáciu, fušeri boli z Budmeríc a mali toľko drzosti, že ešte po polroku si osobne prišli po 40 000 korún, ktoré som im dlhoval. Tak som im ukázal fotodokumentáciu z odstraňovania následkov nimi sfušovaného odpadu (ešte šťastie, že mojím dolným susedom je vlastný otec!) a povedal som im, že dostanú svojich štyridsať tisíc, ak mi oni zaplatia stopäťdesiat tisíc, čo ma stálo odstraňovanie následkov ich práce. Odišli s dlhým nosom. Ten príbeh má, našťastie, happy end. Dvojica skvelých remeselníkov z Devínskej Novej Vsi mi celý príbytok dokončila (najprv však museli opravovať po Budmeričanoch), boli to dvaja bystrí mladí muži, s ktorými som sa skamarátil a dodnes na nich v dobrom spomínam. Tí Budmeričania už dávnejšie zomreli od hladu, alebo skončili ako bezdomovci (prinajmenšom v to z celého srdca dúfam!). Iste má každý z vás nejaké traumatické zážitky s remeselníkmi, a ak nie, tak je šťastným človekom. Keď som si čítal tento článok, pospomínal som si na všeličo, čo sa odohrávalo v rámci mojej stavby. Na konci je užitočný návod, ako sa vyhnúť problémom s fušermi. Žiaľ, skúsenosť je neprenosná. Každý sa musí spáliť sám.

Keď už som sa tak smelo pustil do remeselníkov-fušerov, ostanem ešte chvíľu v rovine adresnej kritiky a komunálnej satiry. Keďže som si nedávno kúpil prehrávač DVD/DivX, ktorý nemá vyriešené bezchybné zobrazovanie titulkov so slavianskou diakritikou, tak ma oslovil článok z blogu, v ktorom sa autor vyznáva zo svojho vzťahu k istému kedysi serióznemu výrobcovi spotrebnej elektroniky.

Pracujem v počítačovej firme Gratex, ktorá sídli v biznis centre na Plynárenskej ulici. Bezprostredné okolie budovy síce vyzerá ako dekorácia z Doomu 2 (myslím, že táto hra bola jednoznačnou inšpiráciou architekta alebo tímu architektov), ale aj tak mám tieto priemyselné periférie celkom rád. Akurát občas projektant zabudne na chodník a ľudia potom kľučkujú medzi autami. Občas sa niekto pošmykne, padne pod kolesá a ponáhľajúce sa autá ho nemilosrdne rozjazdia. O polhodinu z tej placky nerozoznáte, či tam rozjazdili sekretárku modelkoidných proporcií, alebo väčšieho psa.

Nasleduje pravidelné mohamedánske okienko, čiže bez komentára:

Súmrak Európy.

Sú mohamedánski teroristi hrdinami?

„Utrpenie libanonského ľudu“ – alebo Čo CNN a iné socialistické televízie neukazujú.

(Citát: Všechna media klidně spolupracují s Al Džazírou, přebírají od ní zprávy a komentáře, přestože se již ví, že se redakce této televize přímo domlouvala s vrahy, kdy bude dotyčný zajatec teroristů v přímém přenosu podříznut jako podsvinče.)

Plánované útoky nad Atlantikom mali byť masovou vraždou.

Briti prekazili tento pokus o atentát na lietadlá, no aj tak sa v poslednom čase správajú ako ovce. Človeku sa už nechce veriť, že toto sú potomkovia národa, ktorý kedysi panoval nad oceánmi a ovládal pol sveta a vymyslel skvelý spôsob popravy, ktorý by sa podľa mňa ideálne hodil pre mohamedánskych teroristov.

V Číne majú zaujímavý vynález, pojazdné popravné komory. Sú postavené na podvozkoch autobusov Iveco, úpravy vykonáva čínska firma Naveco, ktorú Iveco spoluvlastní.

Toto síce do mohamedánskeho okienka už nepatrí, ale z pochopiteľných dôvodov sa aj tu zdržím komentára: Upratovanie na Luniku IX.

Majú politici zmysel pre humor? Myslím si, že samotná podstata aktuálnej slovenskej politiky postavenej na pilieroch závisti, ublíženectva, nacionalizmu a komplexu menejcennosti apriórne vylučuje, aby sa tam mohol angažovať niekto so zmyslom pre humor. Tým sa, samozrejme, nevylučuje čaro nechceného, chcem tým len povedať, že iného ako nechceného humoru sa od tejto novej garnitúry asi nedočkáme – veď sa stačí pozrieť len na urputnú tvár toho Fica. Nič to, prežijeme. Toto je však článok z českého netu, a preto sa zaoberá primárne svetovými a českými politikmi (z ktorých nejeden bol aj naším, v časoch pred rozbitím Československej republiky).

Václav Benda bol český politik, ktorého najviac preslávilo, že pozval na večeru generála Pinocheta. Veľmi som si ho vážil, nielen za to.

A na záver zaujímavý rozhovor s Petrom Jandomviac od autora »
Vaše reakcie [25]