Chceme znalostnú alebo slobodnú ekonomiku?

„Komunizmus je sovietska moc plus elektrifikácia celej krajiny.“
V. I. Lenin

V posledných rokoch života, keď už syfilis začal pomaly paralyzovať jeho myslenie, blúznil vodca sovietskeho Ruska, Vladimír Iľjič Lenin, čoraz viac o elektrifikácii ako lieku na všetky problémy svojho režimu. Predchádzajúce sociálne experimenty sa veľmi nevydarili a elektrická energia – nový výkrik vedy – mala priniesť rozhodujúci prielom smerom k svetlým zajtrajškom. K optimizmu vodcu proletariátu viedla utopická kniha Karla Balloda Zukunftstaat (Štát budúcnosti). Takže aj tu platí, že včerajšie názory intelektuálov (nech sú akokoľvek bláznivé) sú zajtrajšími činmi politikov.

Socialisti všetkých odtieňov vždy verili, že futuristické vynálezy v oblasti prírodných vied posunú spoločenskú oblasť o čosi bližšie k utópii. Ide o naivnú vieru, ktorá sa vinie celou vedecko-fantastickou literatúrou socialistických štátov. Keby zostalo pri sci-fi, vôbec by to nevadilo. No polstoročie po Leninovi zbadal jeden z jeho nástupcov, Leonid Brežnev, že Chruščovov cieľ – „dohnať a predbehnúť“ Spojené štáty – sa akosi nedarí naplniť. Preto začal Brežnev hovoriť o roztáčaní „vedecko-technickej revolúcie“, ktorá mala dať socialistickému táboru nový impulz. Samozrejme, nestalo sa. 
V tom istom čase v ďalekom Čile priviedol ľavicový prezident Allende svoju krajinu na pokraj hospodárskeho kolapsu. Záchranu mal priniesť (ako inak) technologický zázrak. V Čile v tom čase pôsobil tím pod vedením britského kybernetika Stafforda Beera. Jeho cieľom bolo vytvoriť centrálne plánovanú ekonomiku, riadenú z jedného počítačového centra v Santiagu de Chile. Ľudia po celom Čile mali do počítača vložiť svoje potreby a v hlavnom meste by sa určili priority toho, ktorá potreba má byť do akej miery a kedy uspokojená. Systém sa neosvedčil, v krajine skolabovalo zásobovanie a experiment s názvom Projekt Kybersyn sa skončil s pádom Allendeho vlády a nástupom generála Pinocheta.       

Komunizmus sa skončil, utópie zostali
Komunizmus sa skončil, dnes však máme Európsku úniu. Tá oživila starú vieru, že technologické novinky prekonajú štrukturálne ekonomické problémy. „Znalostná ekonomika“ sa stala novým politickým zaklínadlom a dobrým kšeftom pre politických podnikateľov. Je to jeden z chameleónskych pojmov, ktoré pre každého môžu znamenať čokoľvek – a presne preto neznamenajú nič.
Napríklad OECD definuje znalostnú ekonomiku ako takú, kde „vytváranie, distribúcia a použitie znalostí sú hlavnými motormi rastu, tvorby bohatstva a zamestnanosti vo všetkých odvetviach“. Lenže ak toto je definícia znalostnej ekonomiky, tak treba skonštatovať, že potom každá ekonomika so slobodnou tvorbou cien je súčasne „znalostná“.
Ceny totiž v slobodnej trhovej ekonomike slúžia ako nosiče informácií o preferenciách účastníkov trhu. Tieto sú v čase a priestore rozptýlené, menia sa tak rýchlo a zahŕňajú také množstvo dát, že žiadna plánovacia autorita a ani ten najvýkonnejší počítač nedokážu túto jemnú cenovú signalizačnú sústavu nahradiť. Asi najnázornejšie sa k tejto téme vyjadruje geniálna esej Leonarda Reada Ja, ceruzka.

Zázračné technológie neoklamú ekonomické zákonitosti
Pojem „znalostná ekonomika“ sa však v praxi nespája ani tak so slobodným trhom ako s veľkými verejnými investíciami do informačných technológií, so štátnym dotovaním internetu a veľkorysými štrukturálnymi fondmi Európskej únie, na ktoré si brúsi zuby každý od mimovládok po podnikateľský sektor. A tak ide skôr o lobistický pojem než čokoľvek iné.
Samozrejme, nikto nechce popierať, že internet je úžasný, že popri tradičných priemyselných odvetviach sa ťahúňmi ekonomiky stávajú služby a že by bolo žiaduce, keby vláda a úrady boli pre občana dostupné na tri kliknutia myšou. Ale pred istými módnymi, všeobjímajúcimi heslami sa vždy treba mať na pozore. Zvlášť, keď sa za nimi skrýva chybná úvaha.
Tak napríklad Európska únia sa vo svojej Lisabonskej stratégii domnieva, že masívnymi verejnými investíciami do vzdelania, informatizácie, vedy a výskumu nahradí nutnosť štrukturálnych protrhových reforiem v členských krajinách. Zázračné nové technológie nám akosi majú pomôcť oklamať ekonomické zákonitosti a vyhnúť sa potrebe reformovať skostnatený západoeurópsky štát blahobytu.

V Európe nič nové pod slnkom
Takáto viera je naivná, ale paradoxne vôbec nie je nová. A nejde tu len o príklady komunistického rojčenia spomenuté v úvode. Počas priemyselnej revolúcie na prelome 18. a 19. storočia jazdili zástupy vyslancov a zvedov do priekopníckej krajiny industrializácie – Veľkej Británie, aby sa dozvedeli čo najviac o jej nových technológiách. Treba povedať, že Británii dopomohol k jej postaveniu ekonomický liberalizmus a kultúra naklonená podnikaniu. Podnikatelia na Ostrovoch od štátu nedostali žiadnu podporu, dokonca aj kanály, železnice a cesty staval súkromný kapitál.

Ale jej európski nasledovníci si často všímali len obal. Obsah zanedbávali. Skrátka, obdivovali britské technológie, ale nie britské inštitúcie. A tak sa industrializácia na kontinente zavádzala prostredníctvom štátnych podpôr, monopolných výsad, štátnou alokáciou pracovných síl a nezriedka i korupciou a klientelizmom. Výsledky boli rozpačité, lebo tieto verejné „stimuly“ industrializáciu často skôr brzdili, ako poháňali. Paralely medzi štátnou podporou industrializácie a štátnou podporou informatizácie sú nezanedbateľné. 

Know-how nestačí, potrebný je aj kapitál
Historik David S. Landes vo svojej knihe Bohatstvo a bieda národov spomína prípad Bulharov asi spred sto rokov. Tí tiež preceňovali západoeurópske technológie. No v tomto nebol problém, pretože mladí talentovaní Bulhari už vtedy študovali na nemeckých alebo rakúskych technických školách a požadované know-how bolo k dispozícii. Čo k dispozícii nebolo a čo chýbalo k naštartovaniu industrializácie aj v tomto kúte Európy, bol kapitál. Teda tá povestná mrkvička, ktorej je treba na zamávanie pred očami usilovného oslíka.
Západné krajiny mali dosť času akumulovať kapitál, ktorý potom banky mohli požičiavať súkromným podnikateľom na jeho ďalšie rozmnoženie. Ale čo robiť s podkapitalizovanými ekonomikami, ako je Slovensko, kde v dôsledku vlády komunistov k tejto akumulácii investičného kapitálu nemohlo dôjsť? Východiskom je práve zahraničný kapitál. Je hlúpe, že človek to musí do omrzenia opakovať, ale dnes tu opäť máme nacionálno-socialistickú vládu, ktorá považuje zahraničný kapitál za hrozbu. Pritom práve tento pomáha podkapitalizovaným ekonomikám naštartovať ekonomický rozvoj. O tom, že prináša nové technológie a novú podnikateľskú kultúru, škoda hovoriť. Každopádne, bez cudzích investícií by Slovensko muselo desaťročia, možno storočia čakať, kým by naakumulovalo dosť vlastných zdrojov.
Ak si teda nevyhnutne želáme, aby bol (obrazne povedané) v každej slovenskej domácnosti počítač a internet, a aby naša krajina prosperovala, mali by sme to skôr nechať na slobodnú ekonomiku, než naháňať sa za chimérami módnych politických hesiel.  

Ďalšie články zo stredy 16. augusta 2006
Rado Ondřejíček: Prečo sa už nehanbíte za svoj mobil?
Peter Pišťanek: Sexuálne fantázie platónovského typu
Imrich Rešeta ml.: 
Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [35]