Prečo sa už nehanbíte za svoj mobil?

Boli časy, a nebolo to zasa až tak dávno, keď mobilný telefón predstavoval to isté, čo fialové sako so žltou lesklou kravatou. Mobil znamenal automaticky podnikateľa, a to automaticky znamenalo akéhosi čudného človeka, ku ktorému nebolo nič ľahšie, ako cítiť vyváženú zmes závisti a opovrhnutia. V tých časoch ľudia, teda v zmysle bežní ľudia, nemali mobilné telefóny v láske. Smiali sa z nich rovnako, ako sa smiali z ich užívateľov. Ešte aj Andrássy s Vacvalovou dokázali vyzerať vtipní, ak zapojili do scénky postavu s mobilom. Stačilo urobiť telefonovacie gesto, povedať „Haló, nepočujem, som v električke“ a vypredaná Veľká sála Domu kultúry Istropolis sa išla ušťať od smiechu. Alebo ste naznačili, že niekto zavolal cestou z mesta domov manželke, že čo bude na večeru a ľud hneď vedel, koľká bije. Hlupák sprostý, načo telefonuje pre takú blbosť, vraj čo bude na večeru, to je debil, mafián jeden podnikateľský, ako sa predvádza. V tých časoch bolo zvonenie telefónu v reštaurácii považované za faux pas najhrubšieho zrna, veď čo už to musí byť za chruňa, čo si nechá telefonovať, keď sedí v reštaurácii a obťažuje nás, morálnych a slušne vychovaných občanov, hulákaním do tej svojej nezmyselnej, predraženej, blikajúcej tehly. Opovrhnutiahodné, ja sa veru nedám do toho zatiahnuť, sprostosti sú tie telefóny, čo by som s tým asi tak robil, volal si z obývačky do kuchyne, či už zovrela tarhoňa?

Dnes máme mobil všetci, a nikto sa za to nehanbí. Obchádzame sa na ulici, každý druhý telefón pri uchu, navzájom sa naše hovory prekrývajú, nechtiac počúvame kúsky životov tých ostatných, vyzváňame si v autobusoch, reštauráciách, kinách, a nikomu to nevadí, nikto sa nepohoršuje. Ani sa nemá kto, keď to robia všetci. Ak by sa ktosi pohoršovať chcel, musel by to byť blázon. Veď si to predstavte: človek, čo nemá mobil, nedá sa zastihnúť, nikto o ňom nevie, kde je, uteká mu život medzi prstami, to už rovno môže povedať, že nemá televízor. A pritom neuplynulo ani toľko rokov, čo by stačilo na vychovanie decka.

Je to to isté, ako keď sa kedysi z hipíkov stali jupíci a zrazu boli presne tými ľuďmi, z ktorých sa kedysi vysmievali. Len časom znenávideli pár zamrznutých rovesníkov, čo nikdy nezačali zarábať normálne peniaze, a preto nikdy neobjavili ich čaro, také očividné všetkým tým, čo úspešne opustili hlúpe hipícke ideály. 

Je v tom návod na ovládnutie davu. Ak sa vám smejú alebo vami opovrhujú, umožnite im byť takým istým, ako ste vy. Dajme ľuďom veľké autá a uvidíme, že divoké parkovanie už nebude takou strašnou vecou, ponúknime každému aspoň raz za život poriadny úplatok a zbavili sme sa negatívneho dopadu korupcie, dajme ľuďom kopu peňazí a z Mojsejovie baroka sa stane nová IKEA.

Je to vec osobnej skúsenosti. Keď si to môžem dovoliť aj ja, nemôže to predsa byť zlé. Ak si to dovoliť nemôžem, je to odporné, príšerné, sedlácke a nevkusné. Uvažujeme tak všetci, akurát tie úrovne sa posúvajú. Bezdomovci majú ľudí s bytmi za povrchné indivíduá, čo netušia, o čom je život, pre čitateľov bulváru je odporné, ak niekto zarába 60-tisíc mesačne, lepšie zarábajúci opovrhujú snobmi, snobi zasa tými, čo okrem majetku majú ešte aj reálnu moc a tak ďalej naprieč hranicami a kontinentmi.

Kdesi uprostred však stojí fakt, že keby pred pár rokmi tých pár mobilistov ustúpilo verejnej mienke a začalo sa za svoje telefóny hanbiť, tak ako sme to od nich vyžadovali, dnes by sme ešte stále lepili po meste papieriky s textom: „Čakal som tu polhodinu, ale ty si neprišla.“

Ďalšie články zo stredy 16. augusta 2006
Lukáš Krivošík: Chceme znalostnú alebo slobodnú ekonomiku?
Peter Pišťanek: Sexuálne fantázie platónovského typu
Imrich Rešeta ml.: Farma zvierat podľa Garfielda