Povedz mi, čo nakupuješ a ja ti poviem, kto som

Sú dve hodiny ráno, vezieme sa z Tesca a smejeme sa, veľmi. Nesieme si domov novú deku, Čeľuste, Dolce Vitu, Reflex, výberovku Hany Hegerovej, tužkové baterky, plyšového psa, lampu proti hmyzu, pätnásť deka Babičkinej pochúťky, Fernet a zelenú teplákovú bundu značky Cherokee z výpredaja za dve stovky, z ktorej treba odpárať logo, aby som sa nehanbil.

Pôvod našej veselosti je jednoduchý: nekúpili sme ani kura, ani zázvor, ani pečivo, takže zajtrajšia večera s priateľmi bude výsledkom kuchárskej improvizácie na tému „Zo zabudnutých tajomstiev mrazničky, chladničky a špajze“, ale ani jednému z nás to nevadí. Je to krásny okamih úplného súznenia dvoch bytostí, ktoré musia byť spolu, lebo inak by bol svet v neporiadku. Aký išiel, takú našiel platí doslova.

Neviem, či sa v podobných situáciách ocitajú aj iné páry, ale predpokladám, že hej. Zápletka je jednoduchá – nočná výprava na nákup surovín nevyhnutných na prípravu pohostenia, ktorá sa medzi regálmi zaplnenými tovarom zvrhla do celkom nesystémového nakupovania vecí, ktoré síce nepotrebujeme, ale chceme a v danom okamihu sme presvedčení, že je to super kauf. Na veci, čo sme kúpiť mali, sme zabudli v okamihu, ako sme do obchodu vkročili a spomenuli sme si na ne až na ceste domov. Preto ten smiech, bez kurčaťa, zato s Čeľusťami a Hegerkou, tešili sme sa, ako sa nám spolu dobre žije, ako sme sa našli, ako si nevyčítame nesplnený cieľ misie a neprehadzujeme si zodpovednosť za praktické fungovanie domácnosti, ktorá nám obom chýba. Sme rovnakí, úplne nepraktickí, nepoužiteľní v dennodennej rutine.

Dopadne to tak vždy, keď sa vypravíme po zásoby bez náležitej logistickej prípravy. Aby sme nakúpili len to, čo máme, potrebujeme zoznam položiek a najkratšiu možnú trasu od jedného tovaru k druhému, pričom sa treba vyhnúť sekciám s časopismi, hračkami, knihami, filmami a hudbou. Nákup sa tak síce stáva zúfalo nekreatívny, ale aspoň sa potom doma nečudujem, kto nám dal do vozíka zdravotne nezávadnú jedlú plastelínu. Keď máme zoznam a plán, jeden z nás je vždy jeho strážca a druhý pokušiteľ, ktorý akoby náhodou smeruje vozík do zakázaných oblastí. Pri pokladni potom dôjde k rozuzleniu, ak víťazí strážca, na posuvnom páse sa objavuje len tovar zo zoznamu, ak pokušiteľ, kde-tu aj vec inej ako dennej potreby, najlepšie úplná bizarnosť, ako naposledy tá plastelína. Už neviem, načo som ju potreboval, ale nechutí najlepšie.

Rád sa dívam ľuďom do nákupných vozíkov, je to presne ten druh sociálneho voyeurstva, pre ktoré iní sledujú reality show. Tiež by som sa díval, ale sú príliš doslovné a málo inšpirujúce. Ja si rád príbehy dotváram. Niektoré sa priam ponúkajú. Načo kupuje tamten starší, veľmi distingvovane pôsobiaci pán sedem pív, čierne igelitové vrece, rýľ bez násady, Vanish a tri fľaše Domestosu? Netuším, ale okamžite mám k nemu príbeh o byte, čo bude o pár dní na predaj, v ktorom práve teraz leží horeznačky bezvládne telo, krv nasiaknutá do koberca, na sporáku chladne guláš. Alebo táto mamička: vo vozíku dieťa, pampersky, púder, Jackie Collinsová, bonboniéra, kufor a časopis Zbrane a strelivo. Tá bude kamsi cestovať, narýchlo, možno už zajtra večer, hneď ako sa manžel vráti z väzenia.

A tak sa dá pokračovať od vozíka k vozíku. Nevedie to síce k ničomu, ale aspoň je to nakupovanie menej nudné. Dnes sme mali zoznam a plán trasy, k motorovým pílam v akcii som sa ani nedostal , ani k hokejovým maskám, ale ak by som ich mal vo vozíku, to by bol príbeh.

Ďalšie články z pondelka 4. septembra 2006
Dušan Mikušovič: Frázam zdar, športovým zvlášť!
Zuzana Francová, Želmíra Grajciarová, Marta Herucová: Po aristokratoch a mešťanoch prišli bonviváni a gýč
Imrich Rešeta ml.: Vysoké IQ škodí
Peter Pišťanek: Opäť diskusia k trestu smrti