Jedna pistácia nikoho nezabije

Sú isté veci, v ktoré verím. Napríklad, že kradnúť sa nemá, a to aj napriek tomu, že je to v istých prípadoch veľmi jednoduché, nepotrestateľné, či dokonca spoločensky tolerované na základe princípu „robí to tak každý“. Občas tým iritujem najbližšie okolie. Frajerke leziem do svedomia, že v Tesku vyzobáva pistácie z nádob bez toho, aby mala v úmysle ich zaplatiť. Iste, dve pistácie obrovský maloobchodný reťazec nepoložia, ale mne to vadí. Čisto z toho princípu, že sa to podľa mňa nemá a je jedno, aká škoda komu vznikla. Sám to nikdy nerobím, a to som robotnícky syn z vidieka, nie dcéra z aristokratickej rodiny z hlavného mesta, ktorá by mi v každodennom uplatňovaní morálky mala ísť žiarivým príkladom. Ale možno ja som divný a pistácie sú v obchode umiestnené práve preto, aby sa nimi mohli nakupujúci občerstvovať, poháre v krčmách slúžia ako zásobáreň pohárov pre študentské domácnosti a hotelové uteráky sú základom budúcej výbavy každej prezieravej slečny.

Narazili sme nedávno na túto tému s Jurajom Malíčkom na kolaudácii bývania Eleny Akácsovej. Juraj sa postavil za názor, že brať si domov hotelové uteráky je celkom v poriadku, tak ako je v poriadku vziať si domov hotelové mydlo alebo jednorazovú kúpaciu čiapku. S tým som nemohol súhlasiť. Mydlo aj čiapka, to áno, ale uteráky jednoducho majú ostávať v hoteli. Nakoniec sme vytýčili krehkú hranicu medzi tým, čo možno z hotelov odnášať bez najmenšej škvrny na karme, a čo už si koleduje o zárez. Veci, ktoré sa prvým použitím znehodnotia pre ostatných používateľov, sú kóšer. Nikto nebude baliť minimydielko naspäť do miniobalu, aby ho mohol použiť ten, čo ho ubytujú po mne. Ale uteráky sa perú a to, že sa doň utriem ja, neznamená, že už sa doň nemôže utierať nikto iný. Ak si odnesiem uterák, hotel musí kúpiť nový. To, že pri cene, ktorú si účtujú za jednu noc, by mi mohli na konci venovať nielen uteráky, ale aj drez a izbovú chladničku, nie je ospravedlnením. Ide o princíp: všetko, čo vezmeme, proste musí niekomu chýbať, aj keď si to ten niekto ani nevšimne. Myslím, že som Juraja presvedčil, teda aspoň na čisto racionálnej rovine, čo znamená, že so mnou súhlasí, ale nemieni meniť svoj postoj, vďaka ktorému vie pri pohľade do domáceho bielizníka presne vymenovať všetky hotely, v ktorých kedy spal.

Neviem, čo s celou situáciou ďalej. Úprimne povedané, dodržiavanie prikázania zakazujúceho aj takéto drobné krádeže, pri ktorých sa len ťažko nájde obeť, mi robí isté problémy. Však aj ja by som si zobol pistáciu, aj mandľu v karameli a viem, že by ma to nijako netrápilo (teda ak nerátam, že pri mojom šťastí by ma asi chytil esbeeskár). Vždy sa musím vedome presvedčiť, aby som to nespravil a ani tak sa necítim zvlášť lepšie. Skôr ma mrzí, že som si predsa len tú pistáciu nedal a ako som už naznačil vyššie, spoločnosť okolo mňa ma v mojom snažení nemotivuje. Myslím, že to skôr či neskôr prehrám. Z dlhodobého hľadiska sa mi môj postoj zdá neudržateľný, keby si aspoň chceli v tých supermarketoch dávať na tie pochutiny väčší pozor a v hoteloch by mali nástenku hanby s menami hostí, po ktorých nenašli uteráky. Ale nič také nie je, spoločnosť nestojí o ľudí s absurdnými záchvatmi poctivosti. Chvíľu ešte vydržím a potom sa skúsim so svojou anomáliou uchádzať o grant z EÚ. Ak mi ho pridelia, vydržím aj ďalej. Ak nie, vidíme sa v Tesku pri pistáciách.

Ďalšie články zo štvrtka 5. októbra 2006
Damas Gruska: Obete populistov
Miroslav Ulman: Ben Hur pornografických filmov a iné filmové čerešničky
Elena Akácsová: Nedajte sa odradiť/nachytať: toto nie je/je román o láske!