O bozku, ktorý vyšiel pekelne draho a iné legendy pre turistov

Obvykle spočíva problém všetkých turistov v tom, že na akékoľvek meditácie na miestach, ktoré by si to zaslúžili,
a) niet času
b) ani priestoru,
sú zaľudnené a zotrvať na jednom mieste bez toho, aby vás niekto prekračoval, alebo nabúraval vaše fotografické kompozície, jednoducho nejde. V Samarkande to tak nie je, aj keď turistov je tu dosť. Keď sa ubytujem v hoteli Orient Star a uvoľnene si doprajem v okne cigaretu, autobusov prichádza neúrekom. V ťažkej prevahe je francúzština.

Najímam si na recepcii auto so šoférom, ktorý ma bude voziť po pamiatkach. Mám na ne jeden deň a niečo, preto volím pohodlie. „Nevadí vám, že sa bude modliť? Je veriaci,“ pýta sa ma recepčná. Na chvíľu ma to otrávi. Verzia moslima, pre ktorého je žena súčasťou domáceho inventáru s číslom, sa však nekoná. Chlapec sa síce modlí, ale po primitívnom fundamentalizme, ktorý nemôže uveriť, že si nejaká žena dovolí cestovať sama LEN TAK, bez sprievodu, a dokonca s nahými rukami, niet ani stopy. Naopak. Je priateľský, zhovorčivý a trochu detsky úprimný. Po ceste mi rozpráva, ako rodičia jeho milej zarazili ich vzťah, lebo zistili, že jeho rodina býva v byte a nevlastní žiaden dom.

Šahi zinda – tichý pátos naplnený krásou
V hrobkách rozprestierajúcich sa na malom kopci je pochovaný Kusam ibn-Abbas, bratranec proroka Mohameda. Bol to údajne práve on, kto priniesol do strednej Ázie islam. V ďalších hrobkách ležia príbuzní Timurovej dynastie i rodiny jeho najobľúbenejšieho vnuka Ulugbeka. Trochu mimo turistických chodníčkov leží Ulugbekova hvezdáreň, z ktorej tento múdry muž pozoroval hviezdy. Jeho astronomické tabuľky čítali britskí vedci ešte v 17. storočí, dvesto rokov po jeho smrti. Múdrosť a objavovanie sa však v tom čase na kráľovských dvoroch nenosili. Jeho syn Abdul Latif, plne v moci náboženských puritánov, dal svojmu otcovi v roku 1449 sťať hlavu a hvezdáreň zrovnal so zemou.
Tento súbor kopulovitých stavieb s vysokými minaretmi zdobenými nádhernými bielo-modrými mozaikami na mňa zapôsobí zo všetkých samarkandských pamiatok najviac. Jeho úzke uličky a neočakávané pohľady obklopuje tichý pátos naplnený krásou. Pozerám sa do tvárí poväčšine miestnych návštevníkov a pochopím, že vidia a cítia to čo ja. Lepšie povedané, vedia, čo vidia. V krajine o niekoľko sto kilometrov na juh by som to s takou určitosťou netvrdila ani náhodou.

Registan – bývalá a vlastne aj dnešná obchodná zóna
Námestie, ktoré je esenciou majestátnosti ako histórie, tak estetiky. Skladá sa z troch častí, čelnej madrásy Tilla-Kari a dvoch bočných, Ulugbekovej naľavo a Šer Dor napravo, s dvoma veľkými tigrami na priečelí. Pre islamské pravidlá zákazu zobrazovania živých bytostí je to zvláštne, ale dva veľkolepé zvery prezrádzajú perzský vplyv, ktorý bol predsa len menej puritánsky. Najstaršou je Ulugbekova madrása, dostavali ju v roku 1420 a sám vládca v nej vraj vyučoval matematiku. Dve ostatné sú o takmer dvesto rokov mladšie. Všade naokolo sa obchoduje s keramikou, výšivkami, kobercami a množstvom nádherných vecí. Moja nákupná horúčka klesá, keď si uvedomím, že rozhodovanie, ktorý čajníček a ktorý tanierik, alebo radšej karafu, podnos, či skôr obrus… by zrejme trvalo do záverečnej. Registan je bývalá a vlastne aj dnešná obchodná zóna, tade viedli cesty karaván naložených hodvábom a korením na Západ. Za každou budovou je dvor s malou záhradkou, alebo aspoň nejakými kvetinami či stromom.
Sadám si unavene na lavičku v jednej z nich a rozjímam o vode. Práve som dopila svoju zásobu a okolo sa predáva všetko možné, len nie minerálka. O pár metrov vedľa však veselo prúdi do vyschnutej zeme prúd vody z hadice. Pristúpia k nej dve dievčatá, zdvihnú ju a bez obáv pijú. Čo je dobré pre rastliny, je dobré aj pre človeka. Možno že tu to naozaj platí.

Bibi chanum a legenda o bozku, ktorý vyšiel pekelne draho
Bibi bola čínskou ženou Timura, hoci sprievodkyňa po jej hrobke tvrdila, že bola vlastne Mongolka. Vznikala údajne počas Timurovej neprítomnosti a do krásnej Bibi sa zamiloval jej staviteľ. Keď si dovolil za dokončenie požiadať manželku vládcu, pred ktorým sa triasli králi na celom svete, o bozk, zaplatil smrťou a Bibi si musela zahaliť tvár, aby sa muži okolo nej už viac nedostali do pokušenia. Ale legendy tu, tak ako všade inde, vznikajú pre turistov ako na bežiacom páse.
Oproti hrobke, ktorá je pokrytá lešením a usilovne sa obnovuje (čo však nebráni vyberať od turistov plnohodnotné vstupné), stojí mešita. Tu rekonštrukčné práce príliš nepokročili, a tak má návštevník možnosť predstaviť si pôvodný úbohý stav pamiatok.

Mauzóleum Guri Amir – kto ho otvorí, zle pochodí!
V mauzóleu spočíva Timur, jeho dvaja synovia a dvaja vnuci vrátane Ulugbeka. Hroby sa vlastne nachádzajú v podzemí, to, čo všetci vidíme, sú náhrobné kamene. Timurov je zo zeleného nefritu a v polovici je zlomený. Keď ho chcel perzský Nadir Šah odniesť do Perzie, zlomil sa a táto nehoda hrozila bojovnému Šahovi doživotnými nepríjemnosťami.
Islamská architektúra má v stredoveku trochu inú podobu než to, čo poznáme z Pakistanu a Indie doby Mughalov 16. až 18. storočia, neskorších príbuzných tunajších sultánov a emirov. Miznú vysoké minarety a stavby s mnohými vežičkami mohutnejú, jednoduchosť mešít s kopulami strieda zložitejšia matematika. Príchodzieho však vždy víta brána, ktorá ako prvá oznamovala, kam sa zaprášený pútnik dostal.
Nádherou, po ktorej môžete zrakom blúdiť hodiny a hodiny, sú ornamenty, okienka, ozdobné mreže a výklenky mihráb, ktoré označujú qiblu, smer, kde leží Mekka. Niečo na spôsob našich kazateľníc je tu minbar, ktorý sa používa počas piatkových modlitieb.

Strašný Timur sedí v celej svojej paráde neďaleko v parku, keď tam dotrielim, pod sochou sa práve fotia svadobní hostia. Michail Gerasimov, sovietsky antropológ, otvoril na Stalinov pokyn v roku 1941 Timurovu hrobku a potvrdil, že bol na Turko-mongola skutočne vysoký, meral 171 cm a naozaj kríval na pravú nohu (hovorí sa mu aj Timur Chromý), čo bol následok zranení z mladosti. Niekoľko dní po otvorení hrobky, 22. júna, Hitler napadol Sovietsky zväz. Archeológovia vraj v hrobke objavili nápis vystríhajúci toho, kto ju otvorí, pred ďalekosiahlymi následkami.

Timur pochádzal z kmeňa Barlas, usadeného na území dnešného Uzbekistanu medzi riekami Amudarjou a Syrdarjou. Toto územie patrilo Čingischánovmu synovi Čagatajovi a vládol v ňom Amir Kazgan. Timur sa však pridal k chánovi z neďalekého Kašgaru Tughluk Temurovi. Ten dobyl Samarkand v roku 1361 a ustanovil v ňom ako vládcu svojho syna Ilyasa Kodžu. Timur bol vymenovaný za ministra, čo, samozrejme, dlho netrvalo, lebo Timur sa spojil s jeho švagrom Amirom Husaynom, vnukom Amira Kazgana, a Ilyasa spolu porazili. Nakoniec, ako každý správne predpokladá, sa Timur obrátil proti Husaynovi, uväznil ho v Balchu (dnešný Afganistan), tam ho dal aj popraviť a začal vládnuť sám, vyhlasujúc sa za následníka čagatajských chánov a

Viera Langerová  viac od autora »