Black and White. Zlo and Dobro.

Nedávno sme sedeli s priateľom Ferom, filmovým publicistom, vo vysoko intelektuálnej slovenskej akademickej spoločnosti. Istá dáma hovorila o filme, ktorý práve išiel vo filmových kluboch a ktorý vraj musíme vidieť. Vo filme ide o dvoch mladých samovražedných atentátnikov, ktorí boli naverbovaní vykonať atentát v Tel Avive. Vraj je to vynikajúci film, nestranný, nehodnotiaci, neodsudzujúci, nezaujatý. Ukazuje pochybnosti, myslenie, motiváciu týchto ľudí, vykresľuje ich ako ľudí z mäsa a kostí, nie ako bezduché a fanatické vraždiace stroje. S priateľom Ferom máme obaja radi kontroverzné filmy, ale priam jednohlasne sme vyhŕkli, že na ten film určite nepôjdeme. Nechceme ho vidieť. Nechceme poznať motiváciu a pochybnosti samovražedných atentátnikov, nechceme v nich vidieť ľudí z mäsa a kostí.
Dáma na nás nechápavo hľadela, a tak sme sa jej s Ferom na striedačku pokúšali vysvetliť, že samovražední atentátnici sú za hranicou zla, ktorá je pre nás oboch už ľudsky neakceptovateľná a jej spochybňovanie je podľa nás samovražedné. Oni neuznávajú naše najvyššie hodnoty – úctu k životu iného človeka. Nech už to robia v mene čohokoľvek, v mene akejkoľvek svojej najvyššej hodnoty, idey, spravodlivosti, náboženstva, ich svet sa tu stretáva s naším svetom v nezmieriteľnom boji, v ktorom ide o všetko. Oni nepovažujú náš život za najvyššiu hodnotu, ktorá je nedotknuteľná, a pre nás zas nie je zmarenie tejto hodnoty ospravedlniteľné ničím. Možno si poviete, že je dobré poznať nepriateľa, aby sme vedeli predvídať jeho konanie a vedeli sa mu účinne brániť, ale poznať jeho pochybnosti, jeho ľudskú stránku, to našu obranu oslabuje v samotných základoch.

Nič nie je čiernobiele. Napísala čitateľka carrie v diskusii čitateľovi kocúrovi aj nám všetkým. To je pravda, svet je pestrofarebný, až z toho prechádza zrak a my by sme sa nemali pri jeho vnímaní ochudobňovať ani o jednu jeho farbu, ani o jeden jeho odtieň. Ale. Jedna vec je vnímať všetky odtiene a druhá vec je hodnotiť ich. Keď príde na hodnotenie sveta a jednotlivých jeho súčastí, mali by sme do čiernobieleho módu dokonca násilne prepnúť vo vlastnom záujme, v pude vlastnej sebazáchovy.

Čiernobiely pohľad je dôležitý preto, aby sme ustriehli hranicu medzi rôznymi svetmi. Medzi tým svetom, ktorého podmienky akceptujeme, v ktorom sa nám žije dobre a v súlade so svojím presvedčením, a tým druhým svetom, kde sa deje niečo, čo je pre nás neprípustné. Tá hranica je teda postavená na našich osobných hodnotách, ktoré považujeme za dôležité a nespochybniteľné. Každý človek, každé spoločenstvo má ten rebríček postavený ináč, a tak sa denne dostávame do konfrontácie rebríčkov a sme nútení do kompromisov. Dôležité je však robiť kompromisy len po tú pomyselnú hranicu a ustupovať len vtedy, ak sa to nedotýka našich najvyšších hodnôt. Nemusí nám byť napríklad príjemné, že náš šéf je mizantrop a kľaje ako pohan, pokiaľ sme si istí, že nekradne a nepodvádza. Teda ak nekradnúť a nepodvádzať považujeme za vyššiu hodnotu ako nenadávať a pekne sa správať k iným ľuďom. Alebo ako napísal v tom istom diskusnom fóre o kúsok nižšie kocúr: je síce fajn, že nás sused pekne pozdraví, ale to ho nemôže v našich očiach nijako ospravedlniť, ak mláti svoju ženu. Darmo je Kuba nádherný ostrov, pokiaľ tam majú politických väzňov, nepôjdem tam, lebo sloboda názoru je pre mňa dôležitejšia hodnota ako malebnosť ostrova nenarušená americkým biznisom. Darmo bolo za Slovenského štátu obyčajným ľuďom blahobytne, keď ten istý štát poslal na smrť nevinných ľudí.

To, že sa náš hodnotový rebríček dostáva denne do konfrontácie s inými rebríčkami, je bežné a dá sa to vydržať a aj bojovať o udržanie pozícií ako lev. Horšie je, ak sa dostaneme do konfrontácie s vlastným hodnotovým rebríčkom my sami. Potom len nastáva ten pravý hrdinský boj. Výsledkom je naša vlastná morálna výhra nad samým sebou, keď pred hodnotami musí ustúpiť naše pohodlie, ctižiadosť, momentálne šťastie. Alebo je výsledkom prehra hodnôt a nenápadné posunutie hraníc nášho sveta. Možno to v tej konkrétnej chvíli ako osobná prehra nevyzerá, veď to môže znamenať napríklad dostať lukratívny džob za nie celkom čistých okolností, ale poznám zopár žalostných prípadov, ktoré začínali ako nekompromisní kritici všetkých a všetkého a postupne, ako sa dostávali do konfrontácie ich vlastné hodnoty a ich vlastné momentálne profity, začali tie hranice nenápadne posúvať, až jedného dňa dokázali sami sebe ospravedlniť niečo, čo by pred rokmi považovali za neodpustiteľné. Na prvý pohľad dosiahli všetko, čo chceli, ale šťastní ani spokojní nie sú, to mi môžete veriť.

Oveľa spokojnejší s vlastným životom sa mi zdajú ľudia, čo majú od začiatku svoje hranice postavené na kolieskach, takže nemusia bojovať ani s inými, ani so sebou, aby si uchránili nejaké svoje pomyselné hodnoty. Tá spokojnosť je však veľmi relatívna. Spokojní budú len dovtedy, pokiaľ nezistia, že už nie je kam sa posúvať a že iní, čo tú hranicu majú vystavanú neuveriteľne pevne, im na ich flexibilné kolieska kašlú.