Čo je vidieť a čo nie je vidieť v Novákoch

V piatok podvečer v Novákoch nastal výbuch v areáli Vojenského opravárenského podniku. Médiá sú toho plné, každý o tejto udalosti počul a my v Prievidzi a okolí sme silu výbuchu a následnú tlakovú vlnu dokonca pocítili na vlastnej koži.

Nešťastie všetkými v regióne otriaslo, no pre mňa najzaujímavejšia vec sa stala v sobotu večer. Bol som s kamarátom na pive a pri vedľajšom stole sa skupina miestnych filozofov zamýšľala nad výbuchom, ktorý sa udial len deň predtým. Jeden z nich povedal, že napriek všetkému vec treba vidieť pozitívne. Vraj aspoň sklenári budú mať zákazky a vďaka výdajom na nové okná a opravu poškodených budov sa v regióne viac roztočí ekonomika. Do oblasti prídu peniaze na obnovu a všetci sa budeme mať lepšie.

Omyl rozbitého okna
Neveril som vlastným ušiam. Ide totiž o klasický prípad „omylu rozbitého okna“, ako ho už v polovici 19. storočia opísal francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat vo svojej eseji Čo je vidieť a čo nie je vidieť. Toto dielo je tak notoricky známe, že prekvapuje, ak niekto dodnes považuje ničenie za najlepší spôsob rozvoja ekonomiky.
Bastiatovi išlo o reakciu na rôzne tvrdenia, ktoré sa neustále vracajú v dobe vojen, prípadne prírodných a iných katastrof. Hovoria, že takéto udalosti vlastne pomáhajú ekonomike. S každým rozbitým oknom totiž sklenár dostáva prácu, ktorú by inak nezískal.

V Bastiatovej dobe istý pán menom Saint-Chamans vypočítal, aký prospech by francúzska ekonomika získala, keby Paríž zničil požiar. „Omylu rozbitého okna“ sa však dodnes bežne dopúšťajú aj renomovaní novinári, ekonómovia a politici. Napríklad princetonský profesor Paul Krugman sa po útokoch z 11. septembra nadšene rozplýval, že obnova New Yorku prinesie do mesta miliardy dolárov a vyvedie Ameriku z recesie. Podobné hlasy zaznievali aj po katastrofálnych ázijských cunami, či hurikáne Katrina.

Náklady obetovanej príležitosti
Tvrdiť, že ničenie zvyšuje bohatstvo, je nezmysel ignorujúci náklady obetovanej príležitosti. Rozbité novácke okná musia byť nahradené a vďaka výbuchu budú mať sklenári naozaj dodatočnú prácu a zárobky, ktoré by inak nemali. To je ten efekt, ktorý je viditeľný. No do úvahy treba vziať aj druhú stranu mince. Majitelia domov so zničenými oknami a narušenou statikou budú na zaplatenie opráv musieť použiť peniaze, ktoré by inak využili na nákup iných výrobkov alebo služieb.
Keby ničivá explózia nenastala, obyvatelia Novák by boli ďaleko bohatší, lebo by naďalej mali svoje pôvodné okná a súčasne by za ušetrené peniaze mohli nakúpiť niečo iné. To je práve tá druhá strana mince, ktorú na prvý pohľad nie je vidieť. 

Frédéric Bastiat uvádza príklad rozbitého okna len ako istý druh prirovnania, na ktorom chcel demonštrovať ďaleko hlbšiu súvislosť. Predstavme si, že by obyvatelia Novák neplatili opravy svojich domov z vlastných vreciek, ale zaplatil by ich štát. Opäť nemožno hovoriť o nejakom prospechu pre spoločnosť. Peniaze, ktoré štát, resp. mesto vyplatia poškodeným, sa nebudú môcť použiť na iné účely.
Aby bolo jasné, nevolám po tom, aby štát poškodených nevyplatil. Práve naopak, veď škodu tu spôsobila štátna akciovka. Treba mať však na pamäti, že vždy, keď štát pácha dobro prostredníctvom verejných výdavkov, musel peniaze, ktoré rozdáva, najskôr niekomu inému zobrať. Inými slovami, daňou za verejné výdavky sú nevyrobené tovary a služby, prípadne pracovné miesta, ktoré v dôsledku štátneho parazitizmu nikdy nevzniknú.

Ani učebnicové verejné statky nemusia byť verejné
Drvivá väčšina tzv. verejných statkov, ktorými sa ospravedlňuje rozsiahle prerozdeľovanie, môže byť oveľa efektívnejšie i lacnejšie poskytovaná súkromníkmi. Len nedávno informoval Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (článok sa dá nájsť na www.iness.sk) o experimente v nemeckom meste Lemgo, kde sa pouličné osvetlenie, asi najznámejší učebnicový príklad verejného statku, financuje podľa potreby občanov prostredníctvom esemesiek. 
Keby sa takto vylúčili všetky verejné služby, ktoré je schopný lepšie zabezpečovať súkromný sektor, mohli by sme mieru prerozdeľovania znížiť z dnešných približne 43 % pod 10 %. Ľuďom i firmám by tak zostalo ďaleko viac peňazí na spotrebu či investície a naša krajina by bola omnoho bohatšia.

Uzavreté a podčiarknuté, esej Fréderica Bastiata ukazuje, že v politike a ekonomike neexistuje priamy vzťah medzi akciou a očakávanou reakciou. Pri každom vládnom opatrení je nutné brať do úvahy nielen jeho viditeľné, ale aj jeho skryté dôsledky. Trh je samoorganizovaný spontánny poriadok a keď sa doň príliš zasahuje, treba rátať so zákonom nezamýšľaných dôsledkov. Napr. ak zvýšite povaľačovi sociálne dávky, nemusí to z neho urobiť poriadneho občana. Naopak, môže mu to zobrať aj zvyšok motivácie, aby niečo so sebou robil.

Frédéric Bastiat bol vo svojej dobe veľkým bojovníkom proti rôznym antikapitalistickým bludom. Aj na Slovensku je však hojne citovaný. Preto veci treba vidieť naozaj z optimistickej stránky. Fáma o ekonomickej prospešnosti katastrofy v Novákoch sa zatiaľ šíri len prievidzskými krčmami. Bolo však príjemným prekvapením, že s touto teóriou nevystúpil žiadny politik.

Užitočné odkazy:

Kto je Frédéric Bastiat:
http://www.prave-spektrum.sk/article.php?67

Esej Čo je vidieť a čo nie je vidieť v angličtine:
http://www.econlib.org/library/Bastiat/basEss1.html