Demokracia reloaded

Rakúsko zníži potrebný vek pre volebné právo z 18 na 16 rokov. Je to príklad hodný nasledovania aj pre našu krajinu? Veľmi nie. Namiesto rozšírenia by Slovensko mohlo porozmýšľať, ako volebné právo obmedziť – tak, aby ho nemohli využívať hlupáci.

Chronické problémy demokracie
Zastupiteľská demokracia existuje v súčasnej podobe niečo vyše dvesto rokov. No stále ako keby nevyrástla z problémov, ktoré ju sužovali a diskreditovali ešte v jej aténskej kolíske. Od demagogického nadbiehania luze, cez vyháňanie nadpriemerných občanov na základe ľudového hlasovania, až po justičnú vraždu Sokrata. Odrazy týchto javov by sme našli aj dnes.  
Americkí Otcovia zakladatelia si nedostatky aténskej priamej demokracie uvedomovali. Preto pre svoj model preferovali názov „republika“, nie „demokracia“. Títo talentovaní džentlmeni nechali hlasovať profesionálnych zástupcov ľudu, ktorí boli volení raz za isté obdobie a moc v štáte rozdelili systémom bŕzd a protiváh.

Dnes je jasné, že niektoré problematické vlastnosti tohto politického zriadenia stále pretrvávajú, kým iné sa časom pridružili. Z rôznych dôvodov, najmä historických, ekonomických a filozofických, dnes čelíme na Slovensku stavu, keď sa v rebríčkoch popularity na popredných miestach objavujú skôr tí horší a hlavnej vládnej strane sa s každým ďalším prešľapom zvyšujú preferencie.
Už nejednému Slovákovi muselo napadnúť, že by sa s tým malo niečo robiť. Máme vodičský preukaz na auto, máme zbrojný pas na pištoľ, ale právo voliť a byť volený má každý. Aj taký, čo evidentne nemá schopnosť kvalifikovane rozhodovať sám za seba, nieto ešte aby rozhodoval za druhých.
Na toto falošné rovnostárstvo raz liberálna demokracia doplatí a nie je vylúčené, že ju časom nahradí nejaký autoritatívny stavovský režim s diktátorom na čele. Takýto vývoj si osobne neželám a nehovorím ani, že by išlo nevyhnutne o fašizmus. Skôr taký korporativistický štát, akých najmä v medzivojnovom období bolo v Európe plno.

Ak sa však rozhodneme volebné právo obmedziť, čo má byť tým rozhodujúcim kritériom? Najviac sa núkajú dve možnosti – obmedzenie volebného práva podľa vzdelania a obmedzenie podľa daňovej participácie na financovaní štátu.

Volili by len inteligentní?
Ak by sme sa rozhodli kráčať prvou cestou, občan túžiaci po volebnom práve by musel zložiť voličskú skúšku, kde by musel písomnou formou odpovedať na jednoduché testové otázky. Ak by išlo o voľby do NR SR, bolo by dobré, keby občan vedel, napr. aké má parlament hlavné kompetencie, koľko má poslancov a na koľko rokov sú volení. Proste základné triviálne fakty, ktoré by zodpovedný občan, čo chce vládnuť sebe a druhým, mal ovládať.
Po absolvovaní voličskej skúšky by občan dostal od štátu volebný pas, ktorý by ho oprávňoval voliť. Kto by skúškou neprešiel, mohol by ju kedykoľvek opakovať. Povedzme, že zákon by predpisoval aj povinnosť zopakovať si takúto občiansku skúšku po istom čase.
Samozrejme, nejde o veľkú prekážku. Odradila by však od volieb ľudí, ktorí o našom ústavnom systéme naozaj nič nevedia, no chceli by do urny silou-mocou hodiť svoj hlas. Písomná forma by zase odradila negramotných.

Istým variantom „voličskej skúšky“ býva v diskusiách na túto tému aj návrh zaviesť závislosť medzi udelením volebného práva a dosiahnutým akademickým vzdelaním. Išlo by o veľmi nešťastné riešenie. Moc v krajine by potom získal ten politický tábor, ktorý by ovládol akademickú sféru. Politický súboj by sa v takom prípade preniesol na univerzity.
V Spojených štátoch je tento problém veľmi silný. Američania samotní tvrdia, že komunizmus padol všade s výnimkou ich univerzít. Voliči demokratov sa grupujú najmä spomedzi absolventov vysokých škôl. Akademické vzdelanie teda kvalifikované voličské rozhodovanie ani zďaleka nezaručuje.

Volíš, ak platíš
Iný princíp, ktorý by rozhodoval o volebnom práve, spočíva v tom, že voliť by mohol len ten, kto prevádzku štátu reálne hradí. Volebné právo by v takom prípade mali ľudia, ktorí platia daň z príjmu. Pričom modifikácií je niekoľko. Mohlo by ísť napríklad o vážený hlas ako v uhorskom sneme. Tým, čo štátu odvedú najviac, by volebný systém garantoval väčšie slovo pri voľbách. Zástancom takéhoto návrhu je údajne Peter Pažitný.
Takýto návrh by bol spravodlivý, no má jeden háčik. Bohatí a etablovaní majú sklony k podpore etatistických a protekcionistických politík, kým slobodný trh a voľná konkurencia im vyhovovala nanajvýš v rastovej fáze ich podniku. Ani bohatstvo nie je zárukou rozumného rozhodovania vo voľbách.

Ale zase, buďme úprimní. Ani príliš vysoký, ani príliš nízky vek voliča nezabezpečí nevyhnutne kvalitu. V Nemecku a Rakúsku zo zníženia veku budú profitovať najmä sociálni demokrati a zelení. Žeby sme teda skončili na samom začiatku s tým, že všeobecné a rovné volebné právo je najmenej zlým variantom?
Demokratické inštitúcie sa dajú reformovať mnohými spôsobmi a pred týmito úvahami by sme nemali zatvárať oči. Ľavica takéto ambície má a aj sa ich snaží uvádzať do praxe. Výrečným a veľmi negatívnym príkladom je snaha o prijímanie stále nových a nových nárokových ľudských pseudopráv.

Aténčanom ich experiment s „vládou ľudu“ vydržal sto rokov. My to tiahneme cez dve storočia. Na horizonte však už vidieť prekážky, ktoré by sa pre liberálnu demokraciu v jej dnešnej podobe mohli stať neprekonateľnými.