Stredoveké temno 21. storočia

Niekedy sa mi pri práci stáva, že si s úľavou poviem: ako dobre, že žijem v 21. storočí, toto sa dnes už predsa nemôže stať. Optimizmus ma obvykle prepadne, keď čítam o verejných popravách na námestí stredovekých miest, kde nadšený dav, vytrhnutý nevšedným divadlom zo svojho každodenného stereotypu, s ováciami víta pád sťatej hlavy, alebo keď si predstavím, aký bol človek vynaliezavý pri vypočúvaní skutočných či domnelých vinníkov útrpným právom. Zimomriavky mi behajú po chrbte, keď si predstavujem hordy plieniacich Tatárov a turecké rabovanie, či portugalských lovcov otrokov.
Vždy si však poviem – to bolo dávno, pred storočiami, keď sa krutosť a násilie stali formou prežitia, boli to iné, zlé časy, plné vojen, zášti, nenávisti a úkladov.

Potom zapnem správy a pozriem si, ako si v civilizovanej a kultúrne vyspelej spoločnosti 21. storočia mládežníci krátia chvíľu upálením živej mačky. Ohromná sranda, mačka uviazaná na motúz, poliata benzínom či inou horľavinou, v ošiali krúži okolo kolíka, ku ktorému je priviazaná, ryčí bolesťou a za nespútaného rehotu niekoľkých intelektuálnych nádejí našej svetlej budúcnosti nakoniec skoná...
Možno táto hrôza zaniká medzi ostatnými – atentátmi, hromadnými nehodami, živelnými katastrofami. Lenže táto hrôza sa týka bezprostredne každého z nás. Necitlivosť, agresivita, krutosť, cynizmus  a nevšímavosť, ktoré nás obklopujú, nás vracajú späť do stredoveku. Dostávame sa znova tam, odkiaľ sme sa snažili po stáročia vyliezť – do bezodnej priepasti primitivizmu, hrubosti, nevzdelanosti a hlúposti.

Šancu mali kedysi obe strany. Ale nie nadlho.
Zábavy, ktorých súčasťou boli zvieratká, sa tešili veľkej obľube už od dávnych čias. Nemyslím len na poľovačky, ktorých prvotným cieľom bolo zaobstaranie potravy a len neskôr sa z nich stala kratochvíľa. Dlhú tradíciu majú dostihy a turnaje, kde sa však človek stával rovnocennou súčasťou súťaže. Ešte aj v gladiátorských súbojoch boli sily ako-tak vyrovnané, voči obratnému, silnými zubami a pazúrmi vyzbrojenému dravcovi stál muž v ľahkom brnení so zbraňou v ruke. Je to relatívne, ale šancu mali obe strany a ak to bolo neľudské, tak pre obe strany rovnako.

Zvláštna záľuba banskobystrického kata
Lenže človek je tvor mysliaci (?) a vo vymýšľaní zábaviek obzvlášť tvorivý. Veľmi zvláštnu záľubu mal banskobystrický kat Hamerle, ktorý si do svojho domu vodil túlavých psov. Ich likvidácia bola súčasťou jeho „nečistého“ remesla. Lenže kat sa neuspokojil s ich jednoduchým zabitím, zavrel ich na malý dvor, naháňal a strieľal po nich. Tento koníček sa mu nakoniec stal osudným, pretože pri ňom zastrelil aj jedného z dvoch svojich pomocníkov, za čo bol roku 1581 popravený.

Trhanie a strieľanie husí
Na fašiangy sa v niektorých regiónoch Slovenska veselili pri hre známej ako trhanie husí (husacia jazda). Cieľom bolo odtrhnúť husi, zavesenej na konári stromu, hlavu. Neskôr však tento drastický zvyk nahradili symbolickou husou – striebornou lyžicou alebo hodvábnou šatkou.
Mimoriadnou vynaliezavosťou sa môžu pochváliť obyvatelia stredovekého Nizozemska. Pri hre „strieľanie husí“ sa na vodorovne napnutý povraz zavesila za nohy hus s namasteným krkom. Mládenci, či už bežiaci pešo, alebo stojaci na pohybujúcom sa vozíku, museli hus strhnúť z povrazu. Variantom hry bolo, že hus visela nad kanálom a strhnúť ju museli z člna. Ďalšou obmenou tejto kratochvíle bolo, keď sa zavesila oslepená kačka alebo kohút a hráči museli so zaviazanými očami prerezať vtákovi krk.

Ani mačky a pávy neobišli naprázdno
V krčmách sa podgurážená spoločnosť hrala na „mačku“. Do visiaceho suda, v ktorom bola zavretá mačka, dovtedy bili palicami, kým sa sud nerozpadol. Smrteľne vyľakané a dezorientované zviera po naháňačke pod stolmi napokon dobili. Táto hra mala veľa priaznivcov aj medzi bohatými mešťanmi, ktorí však mačku nahradili pávom. Samozrejme, so zvieratkami sa najradšej hrali deti. Odchytávali túlavých psov a na nich skúšali kúsky, ktoré odpozorovali od námorníkov – naťahovali ich na škripec, vešali na šibenice či otrieskavali o zem.

Nechodíme na popravy, lebo sa nekonajú. A máme televízor.
Nakoniec, ani my nie sme oveľa lepší, ako bol hociktorý stredoveký či ranonovoveký človek. Možno dokonca stredovekých ľudí urážame, ak ich pokladáme za krutejších, ako sme my dnes. Veď verejná poprava bola len výkonom spravodlivosti podľa dobového zvykového práva. To, že sa nechodíme pozerať na popravy, je len preto, že sa nekonajú. Pohodlnejšou alternatívou je predsa televízor, kino, video, internet. Ani nemusíme vstať z kresla a môžeme vidieť naraz oveľa viac popráv ako zvedavci, ktorí sa tiesnili na Staromestskom námestí, keď stínali 27 pánov po Bielej hore. A to bola výnimočná udalosť, v skutočnosti sa niekedy aj celý rok nekonala žiadna poprava.

Človek je zrejme vo svojej podstate nemenný bez ohľadu na to, či žije dnes, alebo pred storočiami. Potrebuje svoju dennú dávku krutosti, ale zrejme aj nehy, a to každý v individuálnej miere. Akým spôsobom sa dá dosiahnuť, aby tej krutosti potreboval menej? Ako sa dá znížiť hranica necitlivosti voči slabým, bezbranným, či len iným, ako sú tie najvydarenejšie silné exempláre nášho druhu? Hľadám nejaký recept, ale neviem ho nájsť.

Bude stačiť v prípade malých asociálikov upaľujúcich (zatiaľ len) mačku verejné odsúdenie? Vytesníme ich na okraj spoločnosti? Neurobíme z nich tým paradoxne hrdinov? Alebo budú potrestaní väzením/polepšovňou, kde sa naučia všetko to, čo doteraz nevedeli?

Nič konštruktívne mi nenapadá. Asi bude užitočnejšie, ak sa miesto rozjímania  trochu výchovne zrealizujem na svojom vlastnom pubertálnom dieťati.