Pánom svojho času, pánom sveta

O polhodinku som späť, potom môžeme vyraziť.

OK.

Nie, vážne, nemôže to trvať dlhšie.

OK, v poriadku.

Kolegyňa sa vrátila o hodinu aj štvrť, presne, ako som očakával. Už bolo zatelefonované, že budeme meškať, a že za to tentoraz nenesiem ani najmenšiu zodpovednosť, takže žiadny problém, ale potešilo ma to mimoriadne, ako vždy, keď sa niekto navzdory ontologickej realite drží vlastného presvedčenia. Nazval som si to problém synchronizácie subjektívneho vnímania času s jeho objektívnym plynutím a ide v podstate o to, že ľudia s takouto diagnózou nestíhajú, lebo žijú v utkvelej predstave, že niektoré veci trvajú kratšie, ako reálne trvajú.

Často sa to deje ráno: vstať, nahodiť systém, umyť sa, usušiť, obliecť, naraňajkovať, našminkovať, pobaliť sa trvá, povedzme, dve hodiny reálneho času a hodinu a pol času subjektívneho, pričom ten subjektívny dominuje, takže je jasné, že osoba bude pol hodinu meškať. Áno, existuje možnosť vstať o pol hodinu skôr, lenže načo, keď všetko vyššie uvedené trvá hodinku a pol? Na nič.

Väčšina ľudí sa prispôsobuje svetu vonku. Tí výnimoční prispôsobujú svet sebe a je jedno, či ide o čas alebo o veľké idey. Že presnosť je výsada kráľov nie je hlúposť, platí to bezo zvyšku, len o tom, či je kráľ presný, nerozhoduje čas, ale sám kráľ. Nech príde, kedy chce, príde presne, lebo to je jeho výsada. Načo byť inak kráľom?

Život podľa subjektívneho času ma láka. Žiaľ, som príliš malý na to, aby som si ho mohol dovoliť. Prísť kedy chcem, lebo ja som ten, bez koho sa veci jednoducho nezaobídu, no nie je to krása? A čo je najlepšie, človek, na ktorého treba čakať, nám čas nekráti, ale pridáva. Myslím na to vždy, keď na niekoho čakám a som mu za to vďačný. Môžem si tú chvíľku čítať, alebo len tak sedieť a dívať sa. A keď konečne dorazí, ešte sa mi ospravedlní a prevezme na seba zodpovednosť za prípadné následky. To nie kvôli mne táto vec nevyšla, to kvôli nemu/nej, on/ona meškal/meškala. A čo sa vlastne stalo? Nič, len dotyčný redistribuoval čas a prevzal na seba na chvíľku zodpovednosť za jeho plynutie.     

Niekto to nazýva obyčajným až banálnym meškaním a ľudí, ktorí si zakladajú na presnosti, to poriadne vytáča, ale mňa nie, mňa to nadchýna, lebo to mám tiež. Netýka sa to síce času, mám pomerne presnú predstavu o tom, koľko veci trvajú a čo je najdôležitejšie, táto predstava sa viac-menej zhoduje so skutočným stavom, avšak moje vnímanie sveta sa s ontologickou realitou prieči v tisíc iných veciach.

Myslím si napríklad, že boh stvoril kurčatá len na to, aby ich plukovník z Kentucky mohol vyprážať, ďalej som presvedčený o tom, že antibiotiká sú v zásade super vec a naozaj mi pomôžu a verím, že veci, čo sa zle začínajú, končia ešte horšie a že nie všetci remeselníci existujú len preto, aby si účtovali viac, ako im náleží. A keď ma niekto označí za naivného blbca, len sa pousmejem a poďakujem za kompliment, lebo ľahšie je mi byť v praktických veciach naivným blbcom ako skeptickým pragmatikom.                   

Veď život vo svete, ktorého pravidlá určuje niekto iný, je život proti sebe. Kto by o taký život stál?