Odvrátená strana raja

Je to len taký efemérny pocit, neviem ho presne pomenovať, zmes obáv, hrdosti a zadosťučinenia, predchnutý prázdnotou, dobrý aj zlý, znepokojujúci aj chlácholiaci, je to pocit, ktorý sa dostavuje vtedy, keď len tak sedím u seba v pracovni, počúvam susedovho šialeného kohúta, chlípem studenú sladkú kávu a fajčím. Hľadím skrz monitor, alebo len tak švenkujem očami po dekoráciách a na chvíľku si pripadám ako postava v reklame na môj vlastný život.

A potom si predstavím kohosi, kto sa na tú reklamu díva a premýšľam, čo sa mu pokúša predať. Deodorant pre mužov? Značku kávy alebo cigariet? Životnú poistku? Stavebné sporenie? Alebo čosi zúfalo kreatívne? Je to reklama na Ligu majstrov? Na Ligu proti rakovine? Na Ligu za duševné zdravie? Hmmm, asi nie, to sotva.

Je to reklama na nedeľu duše, chvíľkové nervózne zastavenie v časovej slučke vedomia, ktoré si práve skúša vychutnať nedeľné popoludnie, ale nejde to, lebo už je vlastne po víkende, a hoci do roboty sa ide až zajtra ráno, všetko je už nastavené tak, že tam naozaj treba ísť. Je to reklama na čas, keď sa čítajú básničky, alebo by sa mali čítať, ale človeku sa nechce vstať a vybrať knižku z police, tak len sedí a pozoruje, ako plynie čas. Je to reklama na priemernosť a hoci sa mi nepáči, nič sa mi s tým nechce robiť.    

Od detstva mám rád reklamy, a tie z ORF sa mi dokonca dodnes občas snívajú. Fascinuje ma ich idealita a nemôžem si pomôcť, akosi v nich vidím raj, biblický Eden pred prvotným hriechom, všetci sú šťastní a spokojní a nikoho naozaj neznepokojujú vrásky, lebo je na ne krém. Chcel som viesť život, ako ho ukazuje reklama, život, kde na všetko existujú spoľahlivé riešenia a človeka vlastne nemusí nič trápiť, ak sám nechce.

Ale nejde to, nikdy to nešlo a už viem, že to ani nepôjde. Teraz treba čítať troška hlbšie, asi, teda nie priamo slová, ale to, čo je za slovami, to nevypovedateľné, čomu slová síce dávajú meno, ale nemôžu to pomenovať.

Vekom hlúpnem, nie je to naopak. Čoraz ťažšie hľadám slová, vtipnú metaforu už nevymyslím, lebo cez ironický pohľad skeptika, ktorým by som chcel byť, sa mi nedá smiať. Miznem, strácam sa, strácam to, čo som mal na sebe rád, svoju vlastnú predstavu o sebe.

A môže za to reklama. Vybudovala vo mne predstavu ideality, ktorá je na dosah, a predsa nedosiahnuteľná, reklama, ktorá potom banálnosťou sebe vlastnou idealitu zbúrala.

Asi ste videli reklamu na Breef, alebo na Cilit. Sú to akože tri prípravky v jednom, alebo tri prípravky na tri rôzne veci, ktoré však dokážu nahradiť všetky ostatné možné prípravky, veď viete. No a v tej reklame pani jedným ťahom očistí neuveriteľne zasratý sporák, úplne chrontavú kúpeľňu a záchodovú misu, do ktorej by sa nevyvracal ani opitý námorník. Stačí troška toho prípravku a opäť sa všetko ligoce čistotou.

Kde, do pekla, je metafora, kde veľká pointa? Nuž teraz príde, ale bude banálna. Dívam sa na tú reklamu vždy, keď ju zachytím, a zas a znova premýšľam, čo to je za gazdinú, že si hentak nechá zasviniť šporák, kúpeľňu a záchod. Veď problémom nie je upratať, ale tak to zasviniť. To neupratovala dva roky? Vôbec? Ani trocha? To tie prípravky, čo vyhadzuje na začiatku, aby ich nahradila Breefom, nikdy nepoužila? Nikdy neskúsila utrieť sporák aj len tak nasucho? Ako potom vie, že Breef je najlepší?

A potom mi zaplo, doslova, v komikse by ma nakreslili so žiarovkou na hlave. Nemôžem žiť ideálny život tak ako v reklame, nikdy sa mi to nepodarí, pokiaľ sa neodhodlám riskovať a nenechám veci zájsť do krajností. Kúpeľňu treba upratať aspoň raz do týždňa, myseľ tak raz za tri dni. Alebo nie, môžeme to nechať tak, nečistiť sa, a potom to sfúknuť naraz. Len treba dúfať, že nájdeme podobne zázračný prostriedok.

Možno by to naozaj fungovalo aj v živote, ale nebudem riskovať. Nedeľné popoludnia sú mi bližšie – nech sú, aké sú – než pochybná predstava pocitu dokonalej harmónie, ktorá by mohla alebo nemusela prísť, ale až potom, keby som všetko stratil a znova to získal.