Maďarské riešenie hádanky

Dostala som záchvat smiechu pri čítaní článku o tom, že Csáky prosí novinárov, aby nedráždili Duraya, lebo potom Duray povie, čo si myslí o autonómii a to nikto z nás nechce. Naozaj ma to pobavilo, tá snaha prehodiť zodpovednosť za neuvážené výroky a ich následky na tých, ktorých povinnosťou sa je pýtať a snahu urobiť zo svojho straníckeho kolegu nesvojprávnu neriadenú strelu.

Ako dieťa som s rodičmi bývala v okrajovej štvrti Bratislavy, kde ste na ulici počuli viac maďarčinu než slovenčinu. Dali ma do škôlky, ktorá bola oficiálne slovenská, neoficiálne maďarská. Hádanku povedali učiteľky deťom po slovensky aj po maďarsky, riešenie len po maďarsky. Keď som sa spýtala na správnu odpoveď, povedala mi pani riaditeľka s jedovitým úsmevom: „Máš vedieť.“ Boli to tristné dni s pocitom vydedenca, túžobným vyčkávaním do štvrtej a vymýšľaním spôsobov, ako do toho maďarského detského pekla už nikdy nemusieť.

Bola som stále chorá a tak úpenlivo som ráno plakávala, až naši našli tetu Fórovú, maďarskú dôchodkyňu z vedľajšej ulice, ku ktorej som chodievala namiesto škôlky. Rozprávala sa so mnou krkolomnou slovenčinou a mala ma rada ako vlastné vnúča. Jej manžel, pán Fór, celý život žijúci na Slovensku, nevedel po slovensky takmer vôbec a tak sa musel opakovane pýtať svojej ženy, ako sa povie pekný výkres, nechceš kakauko, trojkolka, zastrúhať pastelky, poďme spolu oberať paradajky. Teta Fórová bola komunikátorka s veľkým srdcom. Za pár mesiacov som im rozumela, aj keď hovorili po maďarsky, smiala som sa na maďarských rozprávkach v televízii a zdravila sa čókolom. Potom pán Fór zomrel, pani Fórová odišla k deťom, ja do inej štvrte, potom do školy a maďarčinu som zabudla.

Na vysokej škole som sa v rádiu zoznámila s jedným chalanom. Nejako sme prišli na to, že sme chodili do tej istej škôlky. Ja ako slovenský outsider, on ako syn tej protivnej pani riaditeľky. Mal tam vlastné hračky, s ktorými sa nesmeli hrať ostatné deti, pocit nekomunikujúceho vydedenca a túžbu uniknúť a už nikdy sa tam nevrátiť. Jeho mama mu hovorila, že deti sú zlé a treba si na ne dávať pozor, lebo sa od nich ničoho dobrého nemožno dočkať.

- Prečo si mal vlastné hračky? – spýtala som sa.

- Neviem. Tebe prečo nepovedali riešenie hádanky po slovensky?

Pokrčila som plecami. Tak sme to nechali tak. Mali sme kopu iných tém, kde sme si mali čo povedať. Už sme neboli outsideri. Asi sme obaja medzitým dospeli.

Čítam si teda toho Duraya, premýšľam nad Csákyho výzvami, spomínam na atmosféru v tej škôlke a som presvedčená, že nech bola tá detská maďarsko-slovenská hádanka akákoľvek, jediná správna odpoveď by mala znieť: Viac tiet Fórových do života, aj do politiky.