Paul Klein bol muž, ktorý pred tridsiatimi rokmi zohrieval veľmi dobre platenú stoličku programového šéfa americkej televíznej spoločnosti NBS. Keďže to mal v pracovnej náplni, skúmal, čo vlastne ľudia pozerajú a prišiel s prevratnou teóriou najmenej obťažujúcich programov. Podľa jeho zistení ľudia nesledujú jednotlivé televízne programy a nevyberajú si podľa ich kvality, väčšina ľudí jednoducho len pozerá televízor. A z tohto dôvodu je najpravdepodobnejšie, že prepnú na taký kanál, ktorý ich bude najmenej obťažovať. Nejaký ľahký seriál s nenáročným dejom napríklad, ktorý ich pripraví len o polhodinku času, bude v ňom pobehovať kopa pekných dievčat podľa možnosti bez podprsenky a občas sa tam objaví nejaký vtip, ich bude asi naozaj obťažovať najmenej. V tom tkvie tajomstvo úspechu napríklad aj seriálov Charlieho anjeli alebo Baywatch. Aplikované na naše súčasné domáce pomery s tým súvisí aj pre mňa nepochopiteľná sledovanosť seriálu Susedia.
Je to tak, čím nepredvídateľnejšiu, nebezpečnejšiu a premenlivejšiu realitu žijeme, tým bezpečnejšie a predvídateľnejšie chceme tráviť voľný čas. Neobťažujúcimi programami v televízii, neobťažujúcimi novinami a časopismi, neobťažujúcimi knihami a – buďme k sebe úprimní – aj neobťažujúcimi ľuďmi. Nemyslím tým ľudí nepožadujúcich vaše peniaze alebo priazeň nad rámec toho, čo je vám milé. Myslím tým ľudí, ktorí podľa možnosti nespadajú do kategórií – povedané televíznou terminológiou –žánrov sociálnych drám, ekologických katastrofických filmov, náboženských apelov alebo akčných sci-fi s dramatickým rozuzlením. Nie je vám lepšie s človekom typu sitcom? Zasranduje, posedí, dlho sa nezdrží, poznáte ho už dlhšie, ak je to žena, je chutne oblečená, ak je to muž, je roztomilo pribrzdený, ale podá pomocnú ruku, tesne pred titulkami pochopí, všetko vyrieši a zmizne s tým, že sa o týždeň zase uvidíte.
Keď sme to dnes preberali s mamou, tiež sa zamyslela nad tým, ako kedysi chodila do kina na drámy a plakala na Kramerovej versus Kramer a súcitila trebárs s mŕtvymi v politicko-kritických filmoch o Belfaste.
- Ale teraz sa mi už nechce trápiť cudzími problémami, mám dosť svojich starostí a všetkého toho, čo zdieľam so svojimi priateľmi a deťmi, - povedala mama. - Život bol kedysi jednoduchší, tak sme zvládli ťažké filmy. Teraz žijeme zložitý život, tak potrebujeme oddychové predvídateľné filmy a knihy.
- To isté tvrdil Umberto Eco v jednej eseji o potrebnosti dodržovania žánrov v súčasnom umení, - povedala som.
- Že ho pozdravujem, - povedala mama. – To je to, čo si už trikrát spomínala, že stredoveký človek mal predvídateľný život, tak potreboval nepredvídateľnú literatúru a dnešný človek naopak?
- Asi tak, - povedala som a uvedomila si, že miera mojej potreby zvestovať veľké myšlienky všetkým okolo už prekračuje hranicu neobťažovania. - Naše nepredvídateľné životy potrebujú kotvu v nejakej predvídateľnosti. Čím viac slobody máme, tým viac máme aj možností zlyhať a to vedomie sa znáša ťažko.
Tak sme si pomudrovali, ja som odsunula kopu kníh, z ktorých som sa snažila načerpať nejaké preddizertačné múdrosti a naložila mame tri najmenej obťažujúce romány na sobotné čítanie do postele, aké som našla v knižnici. Preto tri, aby sa aspoň jeden ujal. Nie vždy sa mi podarí trafiť sa do jej vkusu. Čo už, čím viac slobody mám, tým viac mám aj možností zlyhať v zložitom svete prahnúcom po neobťažovaní.
Eva Borušovičová viac od autora »
Vaše reakcie [34]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|