Svety v taškách

Podľa niektorej z piesní z klenotnice slovenského hlúpozvučného popu je svet dievčat zakliaty v dámskych kabelkách. Netuším, ktorý z textárskych veršotepcov je autorom tejto hypotézy, ale tipoval by som niekoho, kto životu, vesmíru a vôbec naozaj rozumie. Lebo dámske kabelky sú fascinujúce a naozaj by v nich mohol byť zakliaty svet. A nie jeden, hneď niekoľko paralelných kabelkových realít. Nielenže popierajú základné fyzikálne zákony a skutočne sú zvnútra väčšie ako zvonka, a naozaj sa na základe analýzy ich obsahu dá vytvoriť pomerne presný psychologický profil ich majiteliek, ale eklektická rôznorodosť kabelkového obsahu je aj výrazom základnej ženskej rodovej charakteristiky. A mužskej tiež, keď už sme pri tom, či tašky nosia, alebo nie.

Čo konkrétne, okrem tajomstiev, je v kabelkách? Dáždnik, šitíčko, doklady, šminky, mobil, kľúče, papieriky a čosi na písanie, papierové vreckovky, krém na vysušené pery, žuvačky, náhradné pančušky, keby čosi, nožík a všetko, čo sa môže hodiť. Kabelky predstavujú stálosť, praktickosť, sú mikrosvetom, do ktorého sa možno utiekať, ak je vonku zle a hľadať tam nápravu. Kabelky sú niečo ako prenosné jaskyne, horí v nich oheň bezpečia. Nemám rád rodové stereotypy, ale niektoré nemôžem či nechcem poprieť. Napríklad ten, podľa ktorého sú ženy zodpovednejšie a praktickejšie a viac im záleží na bezpečí a stabilite ako na vymýšľaní a experimentoch. Muži možno vymýšľajú veci, ale až ženy im dávajú praktický zmysel.

Nie je problém založiť oheň, problém je vymyslieť, čo s ním, a to je ženská záležitosť. V mužskom tele mi nie je zle, ale vždy, keď sa mi v autobuse vysype taška, nakladajúc do nej zbytočnosti, čo nosím so sebou, premýšľam o tom, že by som asi radšej bol ženou. Nemyslím, že nám závidia penis, ale som hlboko presvedčený o tom, že my im závidíme kabelky. Aspoň niektorí z nás. A je toho viac, čo ženám závidím. Napríklad zdravý rozum, respektíve istú mieru serióznosti, ktorá im bráni dívať sa, ako dlho trvá, kým sa od zapnutej žehličky chytí najprv košeľa, potom žehliaca doska a potom zvyšok jaskyne. Nie že by to moja mužská časť aplikovala v praxi, ale napadlo mi to a moja ženská časť nad tým len nemo krúti hlavou a klopká si na spánok.

Áno, som síce hlboko presvedčený o tom, že za pokrok v akomkoľvek slova zmysle môžu samci, ale rovnako som presvedčený aj o tom, že z pohľadu samíc je pokrok čosi, bez čoho sa dá pohodlne zaobísť, a to sa mi páči. Tá stálosť, viera, že aby veci fungovali, netreba ich neustále zlepšovať. A myslím si aj, že ženský svet by bol lepší, morálnejší, bolo by to síce totalitné peklo, ale peklo bezpečné. Dobré peklo.

Nosím veci. Nemôžem si pomôcť, ale neviem opustiť jaskyňu bez toho, aby som so sebou neodnášal veci. Mám obsesiu z tašiek. Som taškami posadnutý. Minimálne raz za pol roka si jednoducho nejakú tašku musím kúpiť. Aby som v nej mohol nosiť veci a preto, aby som mal novú tašku. Obdivujem mužov, ktorí sa bez tašky dokážu zaobísť. Chodia len tak naľahko, bez tašiek, priam z nich vyžaruje odvaha a sebavedomie lovcov. Všetko, čo potrebujú, dokážu nájsť vonku, nepotrebujú so sebou nosiť žiadnu príťaž.

Už sama predstava, že by som z domu odišiel bez tašky, vo mne vyvoláva návaly adrenalínu. Nepotrebujem skákať z mosta na gumenom lane. A predsa sa moja taška nedá so ženskou taškou porovnať. A ich obsahy už vôbec nie. Keď sa mi vonku odtrhne gombík, chodím bez gombíka. Čo teda v taške nosím? A po vreckách, lebo každá taška je mi malá? Normálka, veci, bez ktorých by som vonku nebol v bezpečí, hoci o ich praktickom využití sa dá s úspechom pochybovať. Doklady, kľúče, peňaženku, mobil, toaletný papier vo vrecúšku, tabletky proti bolesti hlavy, žuvačky, pero, zápisník, USB kľúč, krém na pery, vlhčené utierky na ruky, PSP na počúvanie hudby, hranie hier a pozeranie filmov, slúchadlá, knižku, puzdro s práve tými okuliarmi, ktoré nemám na očiach, handričku na ne, nožík, zapaľovač, cigarety, náhradný zapaľovač, korálky na retiazke, pomocou ktorých vraj v starovekých Mykénach liečili bláznov, látkového Gekona naplneného pieskom na žmolenie a v zime placaticu s alkoholom a na dlhšie trasy termosku. Je toho dosť a väčšinu tých vecí nepoužijem, ale dôležité je, že ak by som chcel, môžem. Nenosím dáždnik, takže zmoknem, nenosím skladaciu tašku, takže na nákup si vždy musím kúpiť igelitku, nenosím šitíčko, takže strácam gombíky a nenosím lepiacu pásku, takže keď sa mi taška roztrhne, nemám ju okamžite čím provizórne opraviť.     

Nosievam so sebou jednoducho viac vecí, ako potrebujem, na druhej strane, ak ma kdesi náhodou zastihne voľný čas, nehrozí, že by som sa nudil. Veď len upratať akúkoľvek moju tašku naplnenú do prevádzkovej podoby trvá dvadsať minút. A pritom to stále nie je taška naplnená ženským pragmatizmom – a to ma trošku mrzí.

Pripisujem to tomu, že stále som tak trochu muž. Predstava, že by som mohol zmoknúť, mi prekáža stále menej ako predstava, že by som sa mohol nudiť. Ale zlepšujem sa, so svojou taškou na pleci som pripravený na čokoľvek.