Svet patrí nám, hlupákom

Minulý týždeň zomrel človek, kvôli ktorému bombardovali Drážďany. Neviem, ktorý jeho román mám najradšej, vlastne ani neviem, či mám niektorý z jeho románov naozaj rád, každopádne si myslím, že ak by som sa k nemu v istom veku nedostal, premýšľal by som dnes inak.

Možno premýšľal nie je to najlepšie slovo, bez jeho knižiek by som asi veci cítil inak. Alebo čo. Tá smrť sa ma nijako osobne nedotkla, aj tak zomrelo len telo od slávneho a rešpektovaného mena, skôr ma vyrušovali tie šablónovité opakujúce sa texty, informujúce o smrti toho tela. Mohol som si naňho spomenúť kedykoľvek pred tým, ale nespomenul. Lebo nebola príležitosť, respektíve, príležitosť bola vždy, ale vnútorná, nie vonkajšia, podporená ontologickým faktom. A potom, že smrť nie je príležitosť. Naopak, smrť je vždy príležitosťou, len zväčša pre tých druhých.

Jedným z najväčších sklamaní v mojom dosiaľ relatívne krátkom a nie príliš úspešnom živote bol IQ test, ktorý som si nechal urobiť navzdory presvedčeniu, že ho nepotrebujem. Ak som čosi mal a mám, tak pomerne vysokú mienku o sebe samom. O svojej charizme, o majestátnom tele, o rozhľade, a načo si klamať, aj o inteligencii. A veru s tou to nie je najlepšie, aspoň s tou, čo meria IQ test, určite nie. Nie som síce prakticky idiot, ale čakal som, že to číslo bude vyššie. O dosť. A pocit, že žijem medzi blbcami, sa obrátil.

Ak by sme mohli iróniu považovať za svetonázor, hrdo by som sa k nemu hlásil. Aj k sarkazmu. Problém je, že nefunguje, ani jedno, ani druhé. Chcem byť ironický, ba čo viac, som ironický (aspoň si to myslím) a ľuďom na druhej strane to nedochádza, ďalej si myslia svoje. Odpinknem loptičku a nič. Bolo mi pohodlnejšie, kým som si myslel, že to je ich problém, teraz viem, že chyba je na mojej strane kurta.

Zbytočne som toho Vonneguta čítal, zbytočne Wodehausea, Hellera, Lodgea a nakoniec aj toho Adamsa, tie permanentne zdvihnuté kútiky úst v náznaku úsmevu, čo mám na fotke môjho vnútorného portrétu, nie sú výrazom irónie, ale hlúposti.    

Myslel som si, že všetci by sme mali čítať knižky, aj za cenu toho, že spočiatku možno všetkému v nich neporozumieme, dnes som ale presvedčený o opaku. Sú ľudia a je ich čoraz viac, čo čítať nepotrebujú. Nič im to nedáva. Nie sú úspešnejší v práci, nežije sa im ľahšie, ani hlbšie, nepociťujú to, čo by som ja prv nazval ich ignoranciou, ako hendikep. Naopak, sú literatúry prostí a pýšia sa tým a ak som sa na nich niekedy pozeral zvrchu, dnes už nie. Oni žijú vlastné príbehy, nepotrebujú si čítať príbehy niekoho druhého.

Je asi naozaj lepšie toho Vonneguta nečítať, ako čítať a nič si z neho neodniesť. A iróniu, ani sarkazmus už nepotrebujeme, veď máme smajlíky.

Zohnal som si takú tú policajtskú plácačku, natrel ju na bielo a čiernym lakom na nechty na ňu nakreslil dve bodky vedľa seba a pod ne oblúk, kopírujúci spodnú stranu plácačky. Už sa nebudem o iróniu pokúšať, vždy, keď budem chcieť vyjadriť jemný výsmech, zdvihnem ju a ukážem svetu. Tak či tak som síce za blbca ja, ale už mi aspoň bude rozumieť.