Je u nás bieda?

Dostala som v Pakistane viac zaujímavých otázok, ale táto ma okamžite uviedla do hlbokomyseľných úvah: „Je u vás bieda?“ S ohľadom na to, že povedomie o Slovensku a Česku je tu ešte hlboko v dobách československých a ja som človek dvojdomý, mohla som uvažovať globálne. „Nie,“ odpovedala som rozhodne. „Teda v prípade, že sa porovnávame s vami.“ Nebola to diplomatická odpoveď, ale ja som sedela v lavici jazykovej školy, tak načo chodiť okolo horúcej kaše. Keď ma potom moja nová známa pozvala k sebe domov, zastavil sa mi dych. Palác s desiatkou sluhov, dokonalá záhrada, úžasné kaligrafie na stenách, dva hammery pred domom. Keď spomenula, že sa chystá do Prahy, skoro som pri predstave, že ju pozvem do nášho panelákového bytu, omdlela. Tu máš biedu a chudobu navrch!

Zradný morfing chudoby
Predlho som premýšľala, ako teda rozoznať chudobu a jej zradný morfing. Mám predsa pravdu. Výlety do chudobných štvrtí či utečeneckých táborov, kam naša charitatívna organizácia nosí dary, ma uistili v tom, že toto je najhoršia bieda, akú som kedy videla. Hlinené domčeky plné ľudí oblezených muchami, štrnásťročné dievčatká pred pôrodom, sucho, špina, smrad a hlad. Keď sme sa však na chvíľu presunuli nižšie do Indie a za sukňu ma chytali malé zasoplené a chrastami oblepené deti, žobrajúce na turistických chodníkoch, ich zanedbanosť a zúfalá snaha dostať z bielej paničky nejakú rupku, takmer nahí kostlivci, nastavujúci ruku a ľudia podobní rojom dotieravých múch, odrazu dostal Pakistan podobu vcelku prijateľnej časti subkontinentu (tak nazývajú často miestni bývalú Indiu pred rozdelením).

Chcem tým povedať, že rozmery bohatstva a chudoby sú relatívne a človek sa môže do úvah, kto je bohatý a kto je chudobný, ľahko zamotať, stratiť orientáciu a podliehať v tejto otázke vnútornému chaosu a niektorí i krízam sebavedomia. Existujú, samozrejme, vypracované tabuľky, ukazovatele OSN, kde rozhodujú percentá tých, ktorí majú prístup k zdrojom pitnej vody, množstvu potravy na deň a osobu atď. Málo sa v nich však hovorí o psychologických dôsledkoch, ktoré chudoba, či už objektívna, alebo subjektívna, zanecháva. Ako mení charakter človeka, jeho rozmýšľanie a konanie? S čím to vlastne zápasí našinec postkomunistický?

Nedáme! Nech radšej zhnije!
Jeden známy mi raz povedal, že sa chudobných ľudí bojí, pretože stále chcú peniaze a nikdy nemajú dosť, sú chamtiví, nenásytní a podlí tým viac, čím viac je na okolí bohatých. Bol, prirodzene, bohatý. Keďže sa všetci akosi potrebujeme z rôznych dôvodov „majetkovo odreflektovať“, súkromne i medzištátne, dovoľte trochu sa povŕtať.

Na úvod krátky, ale poučný príbeh, pre zmenu zo Slovenska, môjho milovaného Zamaguria, kde trávievam leto s rodinou. V kopcoch tam ležia dve dediny s podobným osudom, obývané upotenými roľníkmi obrábajúcimi roličky, ktoré nechceli svojho času ani komunistické družstvá. Boli príliš vysoko. Nastúpivší kapitalizmus rozkýval tento malý svet a objavili sa možnosti útočiace na hlavy a peňaženky zarazených obyvateľov. Prvá dedina sa spamätala, kúpila viac oviec, a tak potrebovala viac pastvín. Vybrali sa k susedom a chceli ich lúky prenajať. Po dlhých diskusiách konečne z úst zamračených tvrďasov zaznelo: „Nedáme! Nech radšej zhnije!“ A tak hnije. Nešlo tu o žiadne prefíkané vyjednávanie (pri kúpe koberca v Oriente musíte niekoľkokrát odchádzať a zase prichádzať, tváriť sa rozhodne, že za takú cenu nič nechcete a pod.). Ľudia z pasívnejšej dediny mali jednoducho pocit, že ktosi chce bohatnúť na ich účet, a tak sa zaťali, hoci šlo o biznis. Niet tu väčšieho nepriateľa ako človeka, ktorý je podľa úsudku väčšiny bohatý. A to je podľa tohto spôsobu uvažovania každý, kto má viac ako ty.

Kultúra biedy
Vysvetlenie tejto logiky vychádza z tzv. kultúry biedy. Je to termín z diela Georga Fostera Anatómia závisti. Podľa Fostera ľudia žijúci v takýchto kultúrach si predstavujú, že všetky vymoženosti či výhody tvoria uzavretý systém a jeho zdroj patrí všetkým členom skupiny. Z toho vyplýva, že ak sa niečo lepšie dostane jednému, vždy je to na úkor druhých. Vzniká predstava systému spravodlivého rozdelenia všetkých výhod, ale aj povinností. V druhom pláne to, že sa niekomu z rôznych dôvodov dostalo čohosi viac, ostatní považujú za krivdu.

Toto konanie a správanie sa často zvykne interpretovať ako dôsledok komplexov, snaha o vyváženie vnútornej neistoty a strachu tvrdohlavosťou (často nezmyselnej a škodlivej), ktorá býva ako jediná dôkazom sily a rozhodnosti. Pocit chudoby vychádza teda často z psychologických pohnútok. Človek cíti nejaké manko, čosi mu výrazne chýba, a spúšťa sa tak celý vodopád negatívnych pocitov, deformujúcich a otravujúcich zasiahnutého i jeho okolie. Komplexy rodia závisť a agresivitu, v konečnom dôsledku ústia do hľadania vinníka. Tu sa otvára pole pre populizmus a politické regrutovanie na všetkých úrovniach – minulej, súčasnej i budúcej.

Ja si tvárou v tvár kypiacemu bohatstvu pomáham predstavou, čo všetko zo svojich obľúbených a značne nerentabilných činností by som musela obetovať pre eventuálne kumulovanie kapitálu a hneď ma prejde závisť i komplexy.