Toto je ďalší text, ktorý súťaží o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry.
Autor: Adela Dohňanská
Zdalo sa vám už niekedy, že ste s niekým na koho záujme vám záležalo viedli konverzáciu a nevedeli ste presne posúdiť čo, ale niečo vám na nej nesedelo? Aj mne. A nie raz. S obsahom konverzácie to nemalo nič spoločné, dokonca ani s okolnosťami za akých k nej došlo, obraz bol dobrý i zvuk. Nesedelo mi tam niečo iné, ale za svet som nemohla prísť na to, čo.
Raz dávno som takto strávila popoludnie na ošúchanej posteli vysokoškolského intráku s jedným úžasným chalanom do ktorého som bola príšerne bachnutá a keď sa ten pocit znova dostavil, zaprisahala som sa, že na to prídem. Že ho jednoducho rozanalyzujem a zistím, kde je pes zakopaný.
Rado bol hriešne pekný, inteligentný, očarujúci a nenormálne dobrý chalan. Rozprával mi o lezení v Tatrách a mňa to síce zaujímalo, ale nemohla som sa v jeho prítomnosti sústreďovať len na vykresľované horolezecké zážitky, musela som časť svojej koncentrácie venovať aj jeho anatómii, spôsobu akým gestikuloval a celej jeho prezentácii. Robil to božsky. Po chvíli povedal: „Pozeráš sa mi na ústa.“ Pozerala som sa. No čo by som sa nepozrela! Nepozerali by ste sa?
Táto iniciujúca pohnútka ma primäla k rozpracovaniu svojej teórie o myslených čiarach spojitosti, ktoré sa pri konverzácií dočasne vytvárajú a sú obzvlášť citeľné, keď vám na nej to niečo nesedí. Chcela by som vám ju podať tak, aby ste ju pochopili, ale nie som si istá či sa mi to podarí, lebo tiež v tom nemám celkom jasno a sama som na vážkach či jej dokonale rozumiem.
Človek sa narodil tak, a treba sa za to hnevať len na matku prírodu, že očami vie len pozerať a vidieť, ušami len počúvať a počuť a ústami len rozprávať a povedať. Skrátka to tak je a nedá sa to zmeniť. Neviete počúvať očami, alebo pozerať ústami, ani rozprávať ušami. Jednoducho to nejde. Určite ste už počuli, že sú takí ľudia, čo dokážu veľa povedať pohľadom, bez toho aby otvorili ústa, počuť veci ktoré neboli povedané, teda hlasy z hora, alebo očami čítať z vašich pier, čiže čítať vaše myšlienky. To sú všetko len básnické vyjadrenia, to sa v skutočnosti nedeje. Pokiaľ samozrejme nedisponujete nejakým siedmym zmyslom, ale to sa už odohráva v úplne inej dimenzii. My zostaneme pri našských, pozemských spôsoboch dorozumievania sa. Vyskúšajte to. Zakryte si oči a neuvidíte nič. Zatvorte si ústa a nič nepoviete. Zapchajte si uši a nezapočujete ani pípnutie.
Ústa a uši sú zvláštne prepojené, ak ovšem vaše zmyslové receptory fungujú bez poruchy. Ak ste hluchí, tak vám je jedno, či ľudia rozprávajú, alebo sú ticho, pretože signály čo posielajú ústami sa vo vašich ušiach nezachytávajú, no a keď ste nemí tak vám je šumafuk či ľudia počujú alebo nie, lebo im žiadne zvukové signály poslať do uší neviete. Oči to neovplyvňuje, tie nie sú s ušami a s ústami prepojené, stále sa budú vedieť pozerať a budú vedieť vidieť. U slepcov tento vnem samozrejme nepracuje a teda obraz je u nich nepodstatný, ich oči nevedia signály ani vyslať, ani prijať.
Takže, ak všetko funguje ako má, stretnete sa s niekým a začnete sa baviť, tak sa jeden na druhého očami pozeráte, lebo sú prepojené s obrazom ktorý vidia pred sebou, jeho uši počúvajú vaše ústa, ktoré do nich rozprávajú, taktiež sú prepojené a vaše ústa zase hovoria do jeho načúvajúcich uší a tiež sú vzájomne prepojené. Ústa nikdy nehovoria do očí, alebo do druhých úst. Vždy hovoria len do uší. To znamená, že medzi vašimi očami a jeho vizuálnou podobou existuje akási myslená čiara spojitosti, tak ako existuje myslená čiara spojitosti medzi oboma vašimi ústami a ušami v smere uši – ústa a ústa – uši a vzájomne sa neovplyvňujú. Očami sa na seba pozeráte, obe ústa rozprávajú do toho druhého uší a oba páry uší sa sústreďujú na zvuky doliehajúce z tých úst oproti. No a keď to stretnutie, vnímanie sa a celá tá konverzácia prebieha normálne, tak to vyzerá takto. A takto to vyzerá vždy, ak to nie je inak ako to normálne je.
Existujú prípady, a o tých chcem hovoriť, kedy oči stratia spomínanú spojitosť s víziou toho na ktorého sa pozerali, ústa s ušami do ktorých hovorili a stráca sa aj spojitosť uší s ústami, ktoré doposiaľ počúvali. Aby som bola presná, tie myslené čiary prepojenia sa nestrácajú celkom, oni sa len dočasne prerušia, alebo ešte lepšie povedané odklonia, a tá spojitosť sa vytvorí niekde inde. Vtedy vaše uši môžu počúvať ako ten druhý vyzerá, vaše ústa vysielajú zvukové frekvencie do jeho úst a vaše oči vidia čo jeho uši počúvajú. On myslené čiary spojitosti v takýchto zvláštnych prípadoch konverzácie môže tiež vedome, alebo nevedome vnímať a to tak isto, alebo v inej kombinácií.
Je to fascinujúce, ale ťažko sa to vysvetľuje, pretože to pochopí len ten, kto sa na to už niekedy veľmi pozorne sústredil. Nie ako na celok, ale individuálne, na každý vnem samostatne a cítil, ako sa tie prepojenia oko-obraz, ucho-ústa a ústa-ucho vzájomne popreplietali. O tom, na ako dlho a ako intenzívne k tomuto fenoménu dochádza, mám vypracovanú ďalšiu teóriu, ale tá už je o niečom inom.
Jednoducho, v tejto konkrétnej situácií Rado rozprával a ja som ušami vnímala jeho vizuálny prejav a tie na to adekvátne reagovali tlakom a šponovaním ušného bubienka, ústami som počúvala o čom rozprával a tiež na to reagovali chvením, stŕpnutím, našpúlením, alebo hryzením perí a očami som bola ticho, aby som si to celé vychutnala.
Chápete to?
Ak nie, tak sa na to vykašlite a zabudnite na to, ale ešte to uzavriem. Na začiatku som povedala, že mi na takýchto konverzáciách niečo nesedelo, no pravda je taká, že sedelo a až moc. Bola to totiž konverzácia, ako sa hovorí, telom i duchom, taká aká má byť, keď chcete počuť a byť počutí, vidieť a byť videní, rozprávať a byť oslovovaní na tých správnych miestach. Práve preto som aj spomenula, že takto to je, keď sa nejedná o normálnu konverzáciu, pretože väčšina bežných rozhovorov prebieha v štýle povedať-počuť-vidieť a je vybavené. Over. Zakonzervované. Ale či vás dotyčný skutočne počul, či vás skutočne videl a skutočne rozprával svoje slová vám, to je diskutabilné. A diskutabilné je tiež nakoľko ste ho vy v tom blá blá blá videli, koľko ste si z toho účinne vypočuli a koľko vašich slov našlo ten správny receptor.
Aby som kvalitu konverzácie rozpoznala ja, vypracovala som si túto teóriu myslených čiar spojitosti a tej sa držím. Nechvastám sa, ale poviem vám, naozaj funguje. A neplatí to iba v konverzácií, ktorá prebieha medzi vami a hriešne pekným, inteligentným, očarujúcim Radom.
Ako každá teória, aj táto sa vyvíja, zdokonaľuje a obohacuje o nové poznatky. Ako do nej zapadá nos a jeho čuch, jazyk a jeho chuť, dotyk rúk a ich cit, to vám vysvetlím nabudúce, pretože ich myslené čiary spojitosti s tými ostatnými vecami sú omnoho komplikovanejšie a budú sa dať dopracovať až keď ma Rado konečne pozve na rande. A Boh mi je svedkom, že sa už nemôžem dočkať, kedy ochutnám jeho slová, privoniam si k jeho podobe a zacítim na šiji hladkosť a teplo jeho načúvania. A ak ma nebude limitovať 7200 znakov dozviete sa oveľa, oveľa viac.
Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, môžete tak urobiť až do konca leta, teda do 31. 8. 2007.
Podmienky účasti a pravidlá súťaže viac od autora »
Vaše reakcie [59]
:: Súvisiace reklamné odkazy
Toto nie je novinárska kačica