Volajú ho Dr. No

V Spojených štátoch sa rozbehla prezidentská kampaň a v primárkach stranícki voliči rozhodujú, koho obidve veľké strany postavia do volieb na budúci rok. U demokratov sa počíta s víťazstvom Hillary Clintonovej, prípadne Baracka Obamu, u republikánov je zatiaľ najfavorizovanejším kandidátom Rudy Giuliani.

Medzi republikánskymi kandidátmi je ešte jeden muž, ktorý sa v posledných mesiacoch stal hotovým fenoménom a oplatí sa ním zaoberať podrobnejšie. Ide o 72-ročného kongresmana z Texasu, Rona Paula. Čím je tento kandidát taký výnimočný?
Je to libertarián a dôsledný konštitucionalista, ktorý principiálne odmieta zásahy vlády navonok (v podobe vojenských intervencií) i dovnútra (v podobe budovania rozsiahleho prerozdeľujúceho štátu blahobytu). Keďže často hlasuje proti iniciatívam posilňujúcim federálnu vládu a pôvodnou profesiou je lekár, vyslúžil si medzi kolegami v Kongrese prezývku Dr. No.

Sloboda ako životný štýl
Sloboda a ústava sú však pre Rona Paula viac než len politickým krédom. Sú jeho spôsobom života. Nezapojil sa do dôchodkového programu Kongresu a svojim deťom počas štúdií zakázal využívať vládne štipendijné programy. Prostriedky daňových poplatníkov šetrí na každom kroku.
Známa je príhoda, keď mala Snemovňa reprezentantov hlasovať o udelení zlatej medaily černošskej aktivistke za ľudské práva. Ron Paul hlasoval proti a namiesto toho navrhol kolegom, aby medailu neplatili z verejných zdrojov, ale aby sa na ňu zložili všetci spoločne. Ronova šetrnosť prostriedkami daňovníkov je jednoducho príslovečná a vždy, keď o nej počúvam, zíde mi na um istá slovenská sociálne cítiaca ministerka, ktorá si nechala poslať limuzínu na druhý koniec Európy.    

Ron Paul len nedávno navštívil Bratislavu na pozvanie think tanku INESS a pri tejto príležitosti s ním Marína Gálisová urobila zaujímavý a podnetný rozhovor. Jeho odkaz do prezidentských volieb je jasný. Kritizuje vojnu v Iraku, proti ktorej bol od začiatku. Súhlasí s tým, že Amerika by mala vo svete šíriť slobodu, ale musí sa to diať pozitívnym príkladom a prostredníctvom slobodného obchodu. Demokracia sa nemôže vyvážať na špičkách bajonetov.
Ako bývalý pôrodník, ktorý priviedol na svet viac ako 4-tisíc detí, je proti potratom a tvrdí, že ústava nedáva federálnym orgánom právo interrupcie umožňovať alebo zakazovať. Toto právo má patriť jednotlivým štátom, čo by viedlo k razantnému obmedzeniu legálnosti potratov. Podporuje štíhlu, minimálnu vládu. Je za vystúpenie z OSN, NATO a za zrušenie Severoamerickej zóny voľného obchodu, ktorú označuje za formu riadeného obchodu. Namiesto toho by mala Amerika uskutočniť jednostranné otvorenie svojho trhu.
Postoje Rona Paula k ďalším politickým otázkam sa dajú nájsť tu. Za zmienku stojí, že z pozície rakúskej školy ekonómie kritizuje súčasný inflačný menový systém. Dlhodobo volá po znovuzavedení zlatom a striebrom krytých peňazí.

Hrdina internetu
Keďže u Rona Paula badať pozoruhodnú konzistenciu myšlienok, slov a skutkov, vydobyl si veľkú popularitu najmä na internete. Má tam mnoho fanúšikov, ktorí sa spontánne zapojili do jeho kampane. Ide skutočne o dosiaľ nevídaný fenomén a ostatní kandidáti si len lámu hlavu, ako to dokázal. Keby poznali Hayekovu teóriu spontánneho poriadku, možno by pochopili. Ale väčšina ostatných kandidátov zľava i sprava aj tak hlása len politickú centralizáciu. 

Problémom sú veľké médiá. Tie Rona ignorujú a snažia sa bagatelizovať jeho podporu. Zrejme to len dokazuje, akou skorumpovanou sa časom stala americká politika. S expanziou štátu v 20. storočí došlo k nepreniknuteľnému prepleteniu medzi veľkou vládou, veľkým biznisom a partikulárnymi záujmovými skupinami, ktorých lobisti si na schodoch Kapitolu podávajú kľučky.
Tradičných amerických kapitalistov, zakladajúcich s odvahou a víziou úplne nové odvetvia, nahradil politický podnikateľ, ktorý vyhľadáva rentu v komplikovanej spleti zákonov, nariadení a výnimiek z nariadení. Toto už nie je trhová ekonomika bez prívlastkov, ale zmiešaná ekonomika so všetkými svojimi negatívami. 

Ron Paul v tomto svete pôsobí ako muž z iného storočia. Nikto nezosobňuje ideály Otcov zakladateľov dôslednejšie ako on. Zrejme odtiaľ pramení odozva, ktorú zaznamenal kongresman z Texasu nielen medzi republikánmi, ale aj medzi protivojnovo naladenými demokratmi.
Veľa Američanov začína mať dojem, že niečo s ich krajinou nie je v poriadku. Že bez ohľadu na to, kto vládne, sa priestor ich osobnej slobody zužuje, zatiaľ čo štátna moc narastá. Ron Paul ako keby im pripomínal Spojené štáty, aké boli ešte v 19. storočí. Nevinné, odvážne a optimistické. Predtým, než vznikla centrálna banka a celý zástup vládnych úradov, pred Novým údelom a všetkými tými sociálnymi programami a vojnami.

George W. Bush bol zvolený, lebo sľúbil radikálne zníženie daní, privatizáciu systému sociálneho zabezpečenia a okresanie štátneho dlhu. Čo urobil namiesto toho? Len vo svojom prvom období narobil viac dlhov ako všetci jeho predchodcovia od čias Georgea Washingtona dohromady. Sociálny systém zostal bez reformy a zníženie daní bolo nedostatočné.
V Iraku sa Bielemu domu nedarí a zajtra možno vyhlási vojnu Iránu. Porazia ho za cenu ďalšej partizánskej vojny? Zaútočia aj na Severnú Kóreu, prípadne ďalšie krajiny? Použijú Američania v týchto konfliktoch nukleárne zbrane? A ak aj vyhrajú, nebudú to všetko Pyrrhove víťazstvá, ktoré len podryjú vplyv Spojených štátov vo svete a nadobro ich zruinujú?

Nádej (nielen) pre Ameriku
Na rozdiel od ostatných kandidátov pôsobí Ron Paul úprimne. Nemení názory podľa voličských nálad ako John McCain a zvyšok tej kandidujúcej zberby. Aj keď niekomu môže jeho kandidatúra pripomínať americkú verziu OKS, jeho situácia nemusí byť beznádejná. Má za sebou skoro desať percent hlasov, čo nie je málo, ak vezmeme do úvahy, že pred pár mesiacmi o ňom ešte nikto nechyroval. Mier je silným posolstvom, vďaka ktorému bolo v histórii zvolených už veľa amerických prezidentov.

Aj keby Ronova kampaň bola neúspešná, mohol by zohrať podobnú historickú úlohu ako Barry Goldwater v roku 1964. Ten prehral prezidentské voľby s tým, že je militantný fašista, rasista, reakcionár a kadečo iné. Lenže jeho kandidatúra nadobro zmenila republikánsku stranu a v roku 1980 sa stal Ronald Reagan prezidentom s takmer identickým programom.

Takáto interpretácia je blízka napríklad Benovi Novakovi (bratovi známeho Michaela Novaka), ktorý v Bratislave založil skupinu podporovateľov Rona Paula. Pôsobia v rámci nej Slováci, aj tu žijúci Američania a kto by mal záujem pripojiť sa k ich pravidelným stretnutiam, môže napísať na adresu AmericansinEuropeforRonPaul@gmail.com (samozrejme, v angličtine).
Bratislavská skupina sa stretáva nezáväzne skoro každý týždeň a podobné kolektívy priaznivcov Rona Paula fungujú aj v ďalších európskych krajinách. Je to bezprecedentný úkaz, pretože ani Bush, ani Clinton nikdy takúto nadšenú zahraničnú reakciu nevyvolali. Mnoho mojich slovenských známych tiež považuje Rona Paula za svojho nového hrdinu. Čím to je?