Byť tak Angelina!

Vždy, keď tam po čase vleziem, mám pocit, že viem presne, kde som. Tma aj cez deň, po priestore rozmiestnené boxy s oddelenými zákutiami, odkiaľ sa niekedy nesie tiché fučanie nejakého zblúdilého, pri porne masturbujúceho zúfalca.

Najbližšia internetová kaviareň, alebo skôr počítačová herňa pre mládež, ani dnes nevyzerá výnimočne. Ďalší nový brigádnik, ktorý ju má na starosti a v rámci toho hlboko na háku, pištiace icq a na bare staré horalky, čo si nikto nikdy nekúpi. V stredu ráno o jedenástej, kedy je na tomto mieste väčší pohyb ako v rovnakom čase cez prázdniny, tu sedia samí pätnásť – šestnásťroční chalani, drtia hry, ktoré mi nič nehovoria ani podľa názvu a vykrikujú po sebe slangom, v ktorom chcem byť doma. Z okolia nevnímajú vôbec nič a keď si so slúchadlami na ušiach, prisatí na farebné dianie pred sebou, neuvedomujú, ako veľmi hučia, sú čistí a ozajstní, až ich je radosť sledovať.  

Oproti poslednej návšteve to počítačom zasa trvá dlhšie, takže za masívnej zvukovej kulisy mám dosť času na mapovanie situácie. Stačí chvíľa, do herne vojde malý rómsky chlapec a akčná zápletka sa objaví ako na želanie. Môže mať sedem rokov, bude asi niekde z okolia, lebo je naľahko a narýchlo, len v teplákoch. Zdá sa, že sa mi to iba zdá, preto si ho podrobne obzriem, a je to fakt tak: má úžasné ryšavé vlasy! Krátke a husté, pritom určite nie sú farbené, ale ozaj skoro až dočervena, takým prirodzeným spôsobom, že napríklad známu majiteľku tohto odtieňa Annu zo Zeleného domu by pri pohľade na neho zo závisti obsypala alergická krupica. Ešte zistiť, či má aj pehy, ale obkúkať ho ako opicu vystavenú za mrežami je dosť nevhodné. 

Roztomilý ryšavec je čistý prototyp šibalskej detskej postavičky, takej, čo vás už v ranom veku elegantne vyvedie bez rebríka na povalu, ideálny kamoš pre Pippi Dlhú Pančuchu, povedzme. Taký Kusturica by po ňom určite hrabol; vidím ho v nejakom ďalšom filme: detail tváre, vtipno - naivná replika a vzápätí zástup husí, ktoré prečvachtajú cez záber. Lenže v banálnej realite banálnej herne sa práve žiadny takýto obraz nenakrúca. Môj hlavný nefilmový hrdina visí krásnymi očiskami na brigádnikovi, nech mu dovolí ísť k počítačom a hlavne k tým veľkým chalanom za nimi. Zrejme sem chodí často a brigádnik vie, že nemá peniaze, lebo hneď od dverí ho posiela preč. Malý sa ale odbiť nedá: skáče okolo, vymýšľa si rôzne finty a trkoce, lenže vedúceho za pultom to prestane baviť, zaženie sa rukou tak, že mykne ešte aj mňa na opačnom konci miestnosti, a sklamaný chlapec práši rovnou čiarou von.

Scénka vzápätí aktivuje všetky výstupy z detstva, v ktorých niekto podobným spôsobom odpísal mňa. Melodramaticky sa na túto tému sebaľutujem až do chvíle, keď vidím, že malý sa do herne vrátil. Sympaticky partizánsky prelezie po štyroch popod pult a v bezpečnej vzdialenosti od zamračeného brigádnika zastane za chrbtom jedného z hlučných návštevníkov. Pozerá mu cez chrbát na monitor, ani nedýcha a až mu tak šklbe prstami, len aby sa tiež mohol trochu zahrať. Do sveta za monitorom je zažraný tak, že úplne zabudne na potupné vyhodenie spred chvíle, nevníma miestnosť, ľudí, nič, teraz existuje len to, čo sa deje v počítači.       

- Ťahaj preč, suka, šľak ťa ber! – vybafne zrazu len tak do prázdna, suverénne a v súvislosti s nejakou postavou na obrazovke. Chalani, ktorým je výkrik určený v druhom pláne, majú stále slúchadlá, tak to môžem oceniť len ja. 

Potom vezme šľak mňa. Asi som vytesnila, že priemerne pri každej druhej návšteve vznikne na tomto mieste nejaká komplikácia. Dnes vírus po sieti, pre ktorý nás nafučaný brigádnik všetkých povyhadzuje von. Zatiaľ čo do krvi urazení chalani sa, kým nevychladnú, bleskovo presúvajú na inú adresu, ja tradične vyplakávam nad nespravodlivosťou, ktorá mi pod nohy hádže prekážky technického charakteru.

- Stoj, suka! – počujem zrazu za chrbtom a je to jasný signál, že treba rýchlo zmiznúť. Nasleduje kontrolné obzretie, len tak zo zvedavosti, a zistenie, že pochádza od ryšavého špekulanta. Nepatrí to mne, ale niekomu, kto asi stojí pred ním, len ja ho nevidím. Malý si niečo šepká, šermuje rukami a zároveň uskakuje dozadu. Sledujem, kam až môže toto zájsť, a asi príliš okato; chlapec ma skúmavo preskenuje a kývne, aby som išla za ním.

Samozrejme, že nemám čas, ponáhľam sa a blabla. Je mi ale sympatický, nechcem, aby si myslel, že ním pohŕdam a naviac ma zaujíma, čo vymyslí ďalej, tak sa k nemu nakoniec dobrovoľne pridám. V tej chvíli už nahlas kričí nejaké nezrozumiteľné zaklínadlá, zaháňa sa, prudko vystreľuje nohy do vzduchu a ja, s asi 90-percentným časovým sklzom konečne chvalabohu pochopím. Chlapec si myslí, že hra, ktorú sledoval vnútri, pokračuje a on ako jej súčasť iba robí to, čo sa v nej vyžaduje. Moje nadšenie, že som konečne odčítala jeho kód a môžem s pasiou ďalej sledovať, ako sa mu proti neviditeľnému súperovi darí, preruší on sám, keď ma posunkom vyzve, nech si s ním zabojujem aj ja.

Je to kritický moment. V prázdne pred sebou sa z celej sily snažím vidieť nejakú známu virtuálnu postavu. Nič. Skúšam si predstaviť zápletky, ktoré sa v takomto svete vyskytujú. Nula bodov, nemám z čoho. Chcem byť na chvíľu Angelinou, jediným záchytným svetlom, čo si v súvislosti s počítačovými hrami viem práve vybaviť, a predviesť aspoň drobný set jej typických grifov, o ktorých nemám najmenšiu predstavu.  

Malý na to bez slova trpezlivo čaká. Nemám inú možnosť: pokrčím sa v kolenách a spravím mix nepodareného horehronského dupáka a gesta znázorňujúceho nabíjanie zbrane, skombinovaný so sústredeným gánením na protivníka. Už počas podivnej kreácie cítim, že na verejnom priestranstve asi nebudem pôsobiť celkom adekvátne, ale ozajstný moment poznania príde po návrate do stand-by režimu. Chlapec na mňa pozerá sklamane a zároveň s trpkým zhrnutím, že načo sa čuduje, keď takéto fiasko mohol predsa očakávať. Zo všetkého najviac z neho ale cítiť, ako veľmi so mnou súcití. Ospravedlňujúco mu začnem nahlas vykladať, že v jeho veku som počítač nevidela ani na obrázku, v takýchto hrách som úplný lúzer a ani film Spinal Tap nepoznám. Zároveň potichu, sama pre seba, dotknuto obviňujem celý krutý svet za to, že sa môžem snažiť, koľko chcem, pre jednu nesúvisiacu okrajovú vec tak či tak vyjdem zo všetkého ako idiot.   

Nie, nepoviem mu nič. Toto je moment, v akom by som volila patetický teatrálny odchod zo scény, no namiesto toho odíde chlapec, vecne a potichu. Ostanem tam sama, ako vykopaná. Pocit z toho všetkého je veľmi zlý, pretože pohľad, ktorý mi malý venoval, bol silný a výstižne poučný.