Vymeniť, alebo nevymeniť?

Zámena detí nie je ďalšia reality show, čo chce baviť ľudí ukazovaním iných zábavných ľudí, ale skutočná kauza, ktorá práve prebieha v Čechách. Kým na Slovensku doznievajú emócie okolo potratových billboardov a oddelených dvojičiek, u susedov sú aktuálnou témou dve desaťmesačné životaschopné a ľúbené dievčatá. Do istého bodu celkom pekne vyzerajúci príbeh sa nečakane zvrtol v momente, keď sa rodič jedného z bábätiek rozhodol overiť svoje otcovstvo. Testy DNA ukázali, že dcéra nielenže nie je jeho, ale nepatrí ani svojej matke. Ako sa totiž vzápätí zistilo, žena s mužom skoro rok vychovávali cudzie dieťa, pričom ich vlastné zatiaľ vyrastalo u druhej rodiny. 

Výmena dvoch novorodencov, ktorá sa udiala v třebíčskej nemocnici, má, okrem iného, aj zaujímavý dramatický potenciál. Bergman by z nej spravil bolestivú psychologickú drámu dvoch rozdielnych žien, ktoré toto tajomstvo odhalia nad preslávenými šálkami pariaceho sa čaju. Monthy Pythonovci by kolabujúcu matku s absolútnym prehľadom presvedčili, že chlapec, ktorého dostala v pôrodnici, je jej čerstvo narodená, Kráľovnú Alžbetu pripomínajúca, dcéra. U Almodóvara by zas takto poznačené krásavice, podľa možnosti sestry, bojovali o lásku rovnakého muža, podľa možnosti ich spoločného, homosexuálne orientovaného otca.

Zámena detí môže byť teda celkom vtipná záležitosť. Vo filme a z pohľadu diváka určite. V momente, keď niečo podobné postihne napríklad vás, sa zvolený žáner a výrazové prostriedky výrazne menia. Vo vlastnej koži sa zo všetkých vyššie spomenutých trápnych skečov stáva jedna ozajstná trauma, ktorú zrejme až do konca života celkom neprekonáte. Predpokladám tiež, že ani niekto z druhej strany, čo takéto niečo spôsobil, to istý čas po udalosti nemá ľahké.

Ten niekto totiž spravil chybu. Možno k nej dopomohli okolnosti, o ktorých sa píše v novinách, alebo išlo komplet o jeho omyl. Mohlo to byť napríklad takto: človek, niekedy nadránom, zaseknutý do každodennej rutiny, hoci dobre pozná svoje povinnosti a zodpovednosť, na chvíľu vypne. Predstaví si, povedzme, ako konečne zalomí, keď príde domov, alebo inú z milióna ďalších vecí, a prestane myslieť na prácu. Pár pohybov a hotovo. Stačí niekoľko sekúnd, vyzerá to veľmi jednoducho.

Ľudia robia všelijaké chyby. O tejto konkrétnej a jej vinníkovi, alebo vinníkoch, sa práve v Čechách intenzívne diskutuje. Kauza nabaľovaním rastie ako snehová guľa, pribúdajú podozriví a lietajú kompetentné hlavy, zatiaľ čo dva nešťastné rodičovské páry sa zatiaľ učia žiť v novej situácii. Spôsob, akým to asi prebieha, rozoberať nebudem; môj pohľad by bol neuveriteľný a patetický, rovnako ako špekulovanie o vine, treste a ďalších motívoch kauzy.

Ak je na nej podľa mňa niečo povšimnutiahodné, tak základný banálny fakt, že k výmenám detí vôbec došlo. Aj bez všetkých prípadov podobne postihnutých rodín, ktoré vzápätí zaplnili české médiá, totiž verím, že podobné udalosti sa z času na čas naozaj stávajú. Ďalej ma preto zaujíma moment odhalenia takéhoto omylu a jeho ďalší priebeh. Kým jedna matka spozná cudzie dieťa okamžite, inej potomka vrátia až vtedy, keď si už zvyklo na druhý domov. Čo však v prípade, ak hlavní aktéri odhalia tento fakt o viac než desať mesiacov? O desať rokov alebo neskôr? Predstavujem si, ako sa život, ktorý niekto istý čas vedie, po zistení takejto skutočnosti zvrtne; ako popri všetkých možných emóciách nastúpi vedomie, že človek mohol mať ten život kompletne iný, od darovaných dupačiek až po obložené misy na kare. Možnosť, že hlavní aktéri sa o svojej výmene nikdy nedozvedia, samozrejme, prichádza do úvahy tiež. Tento problém vôbec stojí za úvahu a nech naň pozerám z hociktorej strany, pobyt vo svete, kde už ani matka nie je istá, je aspoň prísľubom celkom vzrušujúcej hry.

Aktuálny český prípad teda pripomenul, že takáto vec sa môže stať ľahko a rýchlo. Áno, na svojich rodičov sa podobáme, spoľahlivo zdokonaľujeme všetky ich zlé vlastnosti a podobne, ale treba myslieť aj na povestné „čo ak?". Ak máte navyše prirodzené sklony k paranoji, ku konštrukcii až filmových scenárov to vôbec nie je ďaleko. Na jednej strane stojí jednoduchý spôsob, akým sa hneď v úvode dá všetko nasmerovať inak, na druhom konci fakt, že drvivú väčšinu ľudí, ktorých poznám, vlastne vôbec nikoho, som o tom, či sú „svoji“ a či tam, kde žijú, aj ozaj patria, nepočula nikdy ani len jemne zapochybovať.  

Dali by ste si, hneď teraz, otestovať vaše DNA?