Neopovážte sa siahnuť na Bondyho!

Vraj keď niečo človek skutočne chce, splní sa mu to. Aj vo východných filozofiách to majú zakotvené, všetci sa týmto jednoduchým pravidlom riadia a všetci sú nadmieru šťastní. Napríklad Číňania. Kamarátka počas svojej tradičnej popolnočnej, ťažko filozofickej polhodinovke o tom hodnoverne básnila a tvárila sa, že objavila celkom nový kontinent. „Vieš, ten Braňo o tom rozprával tak presvedčivo, že som mu normálne uverila,“ to je azda jediná veta, ktorú som si bola schopná z tej znôšky nezmyslov pamätať.

Cítila som sa ako najhoršia kamarátka na svete. Ona po pár pivách rozjíma nad svojím spackaným životom, možno konečne našla riešenie ošemetných situácií, ja tie bláboly púšťam jedným uchom dnu, druhým von. Len nech nemusím počúvať primitívne európske ponímanie východných kultúr, len to nie. Akosi mimovoľne sa mi pred očami zjavil Egon Bondy.

„Takovej línej Ind, ten vám prostě nemá co na práci. Jenom sedm let čumí do zdi, nic nedělá, jenom pořád čumí a to se mu to pak dosahuje osvícení, že jo!“ Jedna z Bondyho pamätných viet, ktorá na prednáške v sále vyvolala potmehúdske vyškieranie študentov a možno aj tak trochu vytriezvenie z nechutne sprofanovaných východných filozofií v Európe.

V polovici deväťdesiatych rokov, skrátka a dobre, meditovali všetci. Cvičila sa joga, nad spôsobom praktizovania ktorej sa pán Bondy z plného hrdla rehnil, nosili sa medailóniky s taoistickými symbolmi, aby sme boli vyváženými osobnosťami, ktoré starý dobrý Egon absolútne ignoroval, a počúvali sa šialene predražené cédečka s nevkusnou syntetizátorovou ezoterickou hudbou, pri ktorých, podľa mňa, pán Bondy spontánne zvracal.

Mňa pochytil hudobný ošiaľ a na celý rok som sa ponorila do indických rág. Mala som to šťastie, že som mala muziku priamo z Indie a obchodíky s ezoterickými cédečkami som z diaľky obchádzala. Čítala som príbehy, ako sa pri niektorej ráge zapálil strom, ako sa podarilo spustiť dážď a deň i noc som počúvala bambusové flauty a ich nezapamätateľné improvizácie. Neviem, či som čakala, že po siedmich rokoch ostentatívneho počúvania sa mi podarí zapáliť samovznietením aspoň rolku toaletného papiera, keď už nie priamo strom, každopádne, moja celoročná snaha vyvrcholila precízne skompilovanou ročníkovou prácou, ktorá splnila účel, ba dokonca si vyslúžila pochvalu. Nie však od pána Bondyho.

Raz som tak v poloindickom ošiali so slúchadlami na ušiach, z ktorých dookola zaznievali neurotické improvizácie bambusovej flauty, vbehla na kávu do Krymu. Pri bare stál Egon Bondy. Sám Egon Bondy! Oslovila som ho zostra a hneď som mu predstavila koncept ročníkovej práce, pričom zo slúchadiel, ledabolo hodených na bare, ešte vždy kvílili zamotané pasáže, v ktorých sa nevyznal ani Boh. Pán Bondy sa so mnou posadil ku káve a trpezlivo počúval o horiacich stromoch a iných úkazoch vznikajúcich vďaka sile indickej hudby, vzápätí priznal, že sa v nich prd vyzná. „Ta hudba je moc zajímavá, ale pro nás moc význam nemá, že jo? Pro nás je hodně zamotaná, že jo? Ale stejně je hezké, že to tady někdo poslouchá.“ Nenaparoval sa ako profesor so siedmimi titulmi pred menom a piatimi za menom. Nepoužil ani jediný cudzí výraz, čo sa o jeho knihách povedať veľmi nedá. Fičúrsky sa usmieval, hovoril voľne, niekedy až laicky, pokojne, s rozvahou a už po prvej vete musel vedieť, že to s indickou hudbou ďaleko nedopracujem. Vznikne len zaujímavý kompilát a budem mať čiarku v indexe. Aj tak však bol neuveriteľne láskavý, trpezlivý vzhľadom na moje nekonečné analýzy nešťastných rág a mimoriadne ľudský vzhľadom na moju pochopiteľnú študentskú drzosť.

Pobúrilo ma mnoho komentárov po jeho smrti. V apríli tohto roku zrazu z ulít vyliezli všetci darmožráči a pretekali sa, kto napíše štipľavejší komentár na margo politických aktivít Bondyho. Nikto z nich nespomenul jeho ľudskosť a pamätihodné prednášky. Neopovážte sa mi naňho siahnuť, zúrila som. Najradšej by som tým „všetkým zasraným intelektuálom“ chrstla do ksichtu Bondyho obľúbenú: „Tao je viac vo vašom poslednom hovne ako vo mne.“

V tú noc sa mi o ňom snívalo. Ráno som už vcelku realistickej kamarátke pre istotu chrstla do ksichtu historku o Indovi, ktorý sedm let čumí do zdi a aj v mene pána Bondyho ju poprosila, aby ma už s Číňanmi, Indmi, ďalšími čarodejníkmi a ich vyplnenými prianiami neobťažovala. Odvtedy mám od východných filozofií pokoj.

Radšej nech podáva Lotto, to je predsa oveľa európskejšie.