Imunita zo psej búdy

Zbožňujem, keď hollywoodske hviezdy robia zo svojich maznáčikov nedotknuteľné stvorenia, ktoré musia existovať v takom sterilnom prostredí, že by závisťou bledli aj kardiochirurgovia v akcii. Vyšinutá Jodie Fosterová či Michael Jackson. Hlavne žiadne baktérie! Dieťa teba prebaľovať v chirurgických rukaviciach, používať, pochopiteľne, špičkové antibakteriálne mydlo, každý deň v miestnosti precízne dezinfikovať neexistujúce nežiaduce mikroorganizmy.

Naproti tomu, keď decku mojej kamarátky vypadne pagáčik hoc aj do blata, mechanicky, ďalej vykladajúc akýsi nový recept z lacného týždenníka, sa poň zohne, akoby ledabolo naň fúkne a šup ho malému uplakanému stvoreniu do ruky. Keď sa to stalo tretíkrát, neovládla som sa a vybuchla, že takto jej to decko hneď ochorie. Dozvedela som sa, že po tom, čo spáchala, keď mala rok, veru neochorie. Od ničoho na svete, nieto ešte od pagáčika trochu od piesku.

Trávili s rodinou víkend u babky na vidieku. Áno, presne u takej ukážkovej babky, ktorá chodí s naškrobenou zásterou, spod brady si vyťahuje ručník, vlasy si umýva raz za kvartál a popukanými, zvráskavenými rukami miesi pol dňa cesto na koláč pod starým orechom, z ktorého občas padne do cesta list, prípadne iná dostupná háveď. Zrazu malej nebolo. Nastal klasický poplach. Len babka s bohorovným pokojom miesila ďalej svoje cesto, ostatní po veľkej záhrade zhľadúvali asi ročné dievčatko. Našli ho pri psej búde, ako obhrýza kosti v poslednom štádiu vhodnom výlučne na záverečnú konzumáciu pre zviera. Kráľovská kólia sa vcelku rýchlo vyrovnala so svojím osudom, svoju potravu altruisticky prenechala konkurencii a malá s úsmevom a zamastenou tváričkou žuvala ďalej. Všetci sa zhrozili, len babka víťazoslávne domiesila cesto, utrela si ruku do naškrobenej zástery a so smiechom drsnou rukou utrela malej ústa. Malá spustila rev ako hrom a bolo vystarané. Ale ochorieť neochorela. Rozmýšľam, čo by asi spravila Jodie Fosterová v podobnej situácii, ktorá by sa jej ani teoreticky nemohla stať. Zrejme by poslala dieťa na výplach žalúdka, nasadila najaktuálnejšie antibiotiká a psa dala raz a navždy utratiť.

Ale v praxi platí, čím menej úzkostlivo dbáme o imunitu, tým je schopná vybudovať si svoje stabilnejšie zázemie. Kde chýba imunita, lieky nezaberajú, potvrdzuje prof. Vladimír Krčméry, ktorý brázdením krajín tretieho sveta videl toľko biedy, chudoby a chorôb detí, že Jodie by sa len z rozprávania o nich nervovo nadobro zrútila. Farmaceutické firmy nás nútia posilňovať imunitný systém, ktorý sme si predtým diétami, zlou výživou, prípadne ultramodernými medikamentóznymi terapiami absolútne pokašľali. Strácame prirodzenú odolnosť v boji proti infekcii, sme alergickí na slnko, trávu aj vzduch. Základom imunitného systému je schopnosť organizmu rozlíšiť telu vlastné a telu cudzie bunky a primerane na ne reagovať. Ak funguje imunitný systém normálne, imunitné obranné bunky sa aktivujú len v prípade, že objavia telu cudzie látky, znie základná definícia imunity. Naše lenivé organizmy však reagovať prestali. Nie preto, že sme ako malí nesedeli v psej búde a nežuvali psie kosti. Ale možno aj preto. Nešťastný zhluk okolností.Potvrdil to predsa aj neomylný Doktor House, ktorý už nevedel, aké antibiotiká pacientovi nasadiť, keďže voči všetkým boli jeho baktérie rezistentné. Zo samého zúfalstva po treťom pokuse sa celkom racionálne spýtal: „Ešte stále je nelegálne pitvať živých ľudí? Ak to bude možné a pacient ešte stále bude žiť, zavolajte ma."