Kto si ty, aby si ma súdil?

Jednou z mojich pracovných povinností je zúčastňovať sa na disciplinárkach našich zamestnancov. Nepríjemná záležitosť, zvlášť ak môj boss je neobyčajne bezcitná, nekompromisná a krvilačná žena, ktorá z nich robí zámerne, ba až pôžitkársky prehnane krvavé jatky. Defendant sedí naľavo odo mňa, napravo od zástupcu odborov a zoči-voči tejto nabrúsenej beštii. Potí sa, v ponižujúcom zúfalstve skúša vykorčuľovať z najhoršieho a v snahe sformulovať vhodné vysvetlenia a výhovorky púšťa sa do vopred prehraného boja. Tá žena oproti klopká perom o pracovný stôl a s povýšeneckou tvárou si neľútostne vychutnáva ultimátnu moc. Jeho osud je v jej rukách. A keďže dotyčný nepatrí ani k podnikovým pätolizačom, ani k úlisným riťovlezcom, nech by sa obhajoval akokoľvek, k zmiereniu trestu mu nepomôže ani ten najsympatickejší dôvod. Volajme to subjektivita, ale aj nespravodlivosť, či neprofesionálnosť.

Sudcom z donútenia
Asi pred tromi mesiacmi dostala moja šéfka niečo ako povolávací rozkaz. Nešlo však o základnú vojenskú službu, ale o legálnu povinnosť voči štátu, tzv. Jury duty.

Táto „povinnosť“ voči štátu postihuje každoročne približne 450 000 anglických občanov, vybraných, samozrejme, náhodne počítačmi z volebného registra. Vyhnúť sa jej vyžaduje sakramentsky vážne dôvody. I keď väčšina verejnosti sa k Jury duty stavia ako k nevyhnutnému zlu a povolaní sa všemožne snažia tejto povinnosti vyhnúť, nájdu sa aj takí borci, ktorí sa nemôžu dočkať, kedy konečne rozdajú spoločnosti balíček svojich celoživotných komplexov.

Anglický justičný systém predpokladá, že zmiešaný tím kompletne rozdielnych porotcov spoločne dokáže dohliadnuť na všetky existujúce okolnosti prejednávaného prípadu, aj také, ktoré by jednotlivec v individuálnom úsudku mohol zanedbať. Stalo sa neraz pri futbalovom či hokejovom zápase, že rozhodca dostal banánovou šupkou do hlavy a publikum ho na plnej čiare vypískalo, pretože si nevšimol fault. I keď 10 000 fanúšikov sa nemôže mýliť, slovo rozhodcu je v takýchto prípadoch vždy definitívne.

Vôľa ľudu, vôľa božia
Úlohou dvanásťčlenného tímu je tiež prepracovať sa k definitívnemu verdiktu, v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, pričom sa akosi automaticky predpokladá, že porota dokáže zohľadniť aj tú najmenšiu pohnútku, ktorá obvineného viedla k porušeniu zákona a postavila ho pred súdny tribunál.

Z pohľadu laika sa silne domnievam, že prepracovanie sa k spravodlivému rozsudku si vyžaduje vynikajúce vedomosti z právnickej oblasti, mimoriadne schopnosti vedieť objektívne zvážiť dôveryhodnosť dôkazov, svedkov a obhajoby, dlhoročné skúsenosti so zaužívanými trikmi, zavádzajúcimi úmyslami, špekuláciami a psychologickými ťahmi. Ak súdny proces prebieha pod dohľadom obyčajných, bežných ľudí, okrem toho, že majú možnosť priamo si vypočuť a odsledovať všetko dôležité v súdnej sieni, ďalej sa musia spoliehať len na svoj zdravý úsudok, inštinkt a správnosť vlastného, subjektívneho chápania pojmu spravodlivosti. Porotcovia sú v súdnej sieni vystavení nátlakom presvedčovania o dvoch pravdách dvoch protistojných strán. Každá vraví múdro, každá si obhajuje svoje citovaním článkov a paragrafov z hrubej múdrej knihy a každá popiera relevantnosť obhajoby tej druhej.

Traja do tucta
Týmto sa však proces vyvíjania nátlaku zďaleka nekončí. Takto pomýlení a plní pochybností odchádzajú porotcovia spoločne do zvláštnej miestnosti a vedia, že keď odtiaľ vyjdú, bude sa od nich očakávať konečné slovo – vinný, či nevinný. Tu prichádzajú na rad práve tí dvaja-traja dominantní, manipulujúci, nekompromisní, záškodnícki či inak postihnutí buzeranti podobní mojej šéfke, ktorí sú odhodlaní bez prediskutovania názorov ostatných presvedčiť o svojej správnosti zvyšok porotného tímu. Ten zvyšok nevýrazných, nesebavedomých, zakríknutých ľudkov bez osobnosti, mäkkých a tvarovateľných ako plastelína, prípadne tých ohromne neochotných spolupracovať, ktorí sa poddajú v domnienke, že sa na rozhodovaní podieľali rovnakým dielom. Tu si takí ako moja šéfka prídu na svoje, zgustnú si na neschopných kolegoch, aj na úbohom previnilcovi a s ešte viac zdvihnutým egom predstúpia sebavedome pred tribunál so svojou neodškriepiteľnou pravdou.

Bez ohľadu na to, že celý proces prebieha pod prísnym okom profesionálneho sudcu v kučeravej parochni, pripadá mi to ako dospelácka zábavka absolútne nekompetentných, totálnych laikov – Poďme sa hrať na rozhodcov. Niečo ako geniálnemu obchodníkovi spoločenská hra Monopoly. Tu sa však nehádže kockami a neposúvajú po políčkach farebné umelohmotné figúrky, v hre sú skutoční ľudia.

Vždy, keď si predstavujem takéto teatrálne zastúpenie neprofesionálov, napadá mi, že rozhodnutie vlastne stojí len na tom, ktorí z porotcov sú tí vyčkávajúci na príležitosť pomstiť sa svetu za svoje vlastné prehry, a ktorí z nich sa uspokoja čisto s faktom, že o pár dní budú mať Jury duty konečne z krku a osud obvineného ich zaujíma menej ako posledné výsledky Superstar.

Spravodlivosť, či pomsta?
Predstavte si tím rozhodcov zložený z pomstychtivého otca brutálne znásilnenej dcéry, chorobne žiarlivého manžela, bitej a nedocenenej manželky, fanatického katolíka plného odpustkov, svetom nepochopeného a spoločensky šibnutého umelca, snaživého, no neschopného panica, skrachovanej, ohrdnutej modelky, rozvedenej matky postihnutého dieťaťa, úspešného a namysleného egocentrika, či dobre priženeného, bohatého ničomníka, ktorému sú všetci a všetko ukradnuté. Waw, tak tomu hovorím Nebesá, zmilujte sa! a pokojne na to priložím dva prsty na Bibliu, Korán, Bhagavadgítá, alebo aj Satinského Čučoriedkáreň, na ktorú nedám za nič na svete dopustiť. Som presvedčená, že za takto vlastným osudom zbičovaný životný údel budú poniektorí chcieť dosiahnuť zadosťučinenie a je len lotéria, ktorí. Dostať sa takým pod nôž je skutočne volanie divočiny, kde platí jediný zákon, zákon silnejšieho.

Nech už je to sudba jedného predsedajúceho právneho zastupiteľa, alebo teatrálne zasadnutie dvanástich zástupcov z bežného ľudu, modlime sa, aby sa v rozsudku dal uzrieť aspoň náznak múdrej spravodlivosti, aby vinní dostali adekvátne tresty a nevinní boli očistení od pochybností. Modlime sa, aby tí, čo sú súdení v prospech spravodlivosti, skutočne v ňu aj verili, a aby tí, čo súdia, skutočne z nej aj čerpali. A hlavne sa modlime, aby takýto spôsob súdnictva nepostihol v rámci nedávneho získania členstva v EÚ a aproximácie práva aj naše Slovensko. U nás je totiž tých životom zbičovaných podstatne viac.

No nič, ja mám zajtra ďalšiu disciplinárku*. Ráno zistím, kto obhajuje, a hodím s ním pár slov. U nás na pracovisku sa politika sudby ľudu nepraktikuje, predstavenstvo asi vie prečo.

* Kolega Smith, nedochvíľnosť a vysoká absencia. Sympatický chlapík, otec troch detí, chudáčisko, nedávno stratil manželku.