Všetko je živé

To, čo robia Živé kvety, by po desaťročiach degenerácie rockovej hudby vlastne ani nemalo byť možné. Opäť je tu bigbít, ktorý má, ehm, existenciálne gule. Živý, nevinný a podvratný. Inak povedané: bigbít, ktorý nie je neškodným koníčkom ani nostalgickým retrom, ale spôsobom života. Tak ako kedysi dávno, keď sa naši otcovia pre štvorštvrťové šialenstvo lúčili so školskou dochádzkou, ale pritom dnes, v najsúčasnejšej súčasnosti.

Živé kvety pod vedením Petra Bálika a Lucie Piussi vyklíčili z úrodného kompostu bratislavského divadla Stoka, ale nezakvitli hneď. Pár rokov trvalo, kým pesničkárstvo, nevšímavé k indie-prílivom aj odlivom a podozrievavé k premúdreným blábolom, dospelo zložitými cestičkami k jednoduchosti. Výsledkom je priama reč, ktorá tne do živého. Na prvý pohľad sa zdá, akoby to odsýpalo samo. Obyčajný verš a obyčajný akord sadnú na pocit a – cvak – zámka v hlave sa otvorí. Lenže práve to je ten kumšt, neprenosné know-how, ktorým dnes disponuje málokto. „V pravde je krása/jediná spása, ktorá lieči,“ spieva Piussi a s bolestným úžasom pridáva tiché „... do piči“. Takáto pravda musí byť prežitá, tak ako sú texty v booklete písané rukou a nie sádzané erárnym fontom.

Piaty album Bez konca prichádza dva roky po megaúspešnej Slobode. Budova Stoky je medzičasom zrovnaná so zemou, gitaristu Mareka Pastiera nahradil Jakub Kratochvíl. Päťčlennej skupine narástlo sebavedomie aj publikum. Naši západní susedia ich doslova žerú, podobne ako v minulosti žrali Ursinyho, Collegium Musicum či Tornádo Lue.

Napriek tomu, že nás znovu čaká skromná sada niekoľkých nepančovaných pocitov, každá pesnička je šťavnatý originál. Od vesmírneho nárezu s mystickým refrénom „nič nie je mŕtve/všetko je živé“ (Slovník živých slov) cez obligátne veci osobné (Ľúbim ťa) až po horúce veci verejné (Zas je to všetkým jedno, Daniel Tupý). Angažovanosť ostrá ako britva, ale pritom nie prvoplánová. Na mieste tuzemských hip-hoperov by som si s hanbou stiahol cez hlavu kapucňu a nevychádzal z paneláka.

Od svojich folkovo-akustickejších začiatkov Živé kvety pridávali gitarového skreslenia. Nenápadne pestré aranžmány Bez konca teraz miešajú jedno s druhým, v lepšom zvukovom balení a bez inak čarovných nepresností. Počujeme nevídaný gitarový drive, akustický beglajt, bezpražcovú basgitaru, organ hammond, husle, klavír aj akordeón. Všetko oddreté za pár dní, s atmosférou ako naživo a s výnimkou producenta „Leďa“ Lederleitnera bez pomoci hostí. Ako sa na zomknutú rodinu patrí.

Živé kvety pripomínajú, že ulice pod retušovanými mediálnymi obrazmi sú stále špinavé, ľudia, ktorí po nich chodia, majú rovnaké problémy a napočudovanie, ešte stále sú z mäsa a kostí. Balzam po listovaní dennou tlačou. Predsa len to všetkým nie je jedno!

Živé kvety – Bez konca (Slnko records, 2007)