Folk sa má k svetu a vracia úder

Byť snobom je dnes ťažké. Hudobné trendy sú nevyspytateľné a menia sa rýchlo. Otázka, čo je ešte cool a čo už nie, spôsobuje pravé muky. Čoho sa chytiť, ak je hudba v prvom rade záležitosťou spoločenskej fasády a pod povrch sa nám príliš nechce? Ešte nedávno boli smerovky spoľahlivé. Stačilo sa držať elektroniky, odložiť gitaru do kúta s presvedčením, že definitívne sexy sú gramce, samplery, laptopy, a poľutovať všetkých spiatočníkov. Prispatí hipíci!

Ale dnes? Vo vašom obľúbenom vychytenom klube sa na pódiu predvádza človek s akustickou gitarou, sám a bez mašiniek. Idete sa upokojiť na festival, ktorý podľa sloganu reflektuje budúcnosť. Lenže sól na živé nástroje tam zaznie asi toľko ako na zatuchnutých džezových dňoch. Orientácia podľa technológií zlyháva. Dávno pochované postupy ožívajú a ako naschvál sú nasiaknuté atmosférou pokroku. Prúd progresívnej hudby sa rozlieva do neprehľadnej delty a snobovi – ktorým je prinajmenšom občas každý – začína svitať. Nebolo to tak vlastne vždy?

V posledných rokoch pribúdajú na scéne svetovej alternatívy postavy originálnych pesničkárov. CocoRosie, Joanna Newsome, José Gonzáles, Fink. Pesničková forma, komorné aranžmány, elektronické kombinované s akustickým. Čo sa deje? Možno nás už omrzeli sofistikované technológie a vravíme si, že ak niekomu k hre na hudobný nástroj stačia ruky či ústa a funguje to tisícročia, tak na tom niečo bude. Skrátka, folk sa vracia. Niektorí k nemu pridávajú obligátnu predponu neo, ďalší vyčleňujú new weird folk, scénu hudobníkov, ktorí sú natoľko osobití, že k nim ťažko priradiť predchodcov.

O nich však reč nebude. V pripravovanom seriáli sa namiesto toho pozrieme za rieku Moravu. Pretože čudní pesničkári sa vo zvýšenej miere vyskytujú aj tam – a čo je zaujímavé, nemusí ísť len o trend privezený zo zahraničia. Medzi country chlapíkmi do nepohody, unavenými polodisidentskými bardmi a ich indie-folkovými nástupcami sa potáca zopár podivných samorastov. Nie sú to songwriteri na angloamerický spôsob. Nie sú ani freak, ani weird, ale čudní a nekonvenční. Samozrejme, nezjavili sa z ničoho nič. Hospodskú kultúru a ďalšie cnosti bývalého českého undergroundu tu cítiť. Ale všetko je už hravo spracované, posunuté k novým obzorom novej obskúrnosti. Doba sa zmenila.

V časoch, keď väčšina československých občanov držala hubu a krok s vidinou škodovky, chaty a dovolenky v spriatelenej socialistickej krajine, bola neoficiálna folková scéna čímsi, pre čo sa oplatilo žiť. Natruc tolerovanému džezrocku rástol hlad po výpovedi. Folkáči ľahšie preplávali prehrávkami pred obávanými komisiami a na pololegálne koncerty nemuseli vláčiť poltonovú aparatúru. Čo sa zmenilo po nežnej revolúcii? Témy aj energia sa vytratili, folkerom došiel dych. Zlé jazyky hovoria o syndróme straty nepriateľa. Celkom tak to asi nebude – pretože osobnosti ako Třešňák, Merta či Hutka nie sú len nejakým vedľajším produktom totality. No predsa len, je rok 2008. Pri slove protestsong sa kadekomu otvára nožík vo vrecku. Veríme ešte poslaniu básnika s gitarou a tomu, že je toto poslanie také vznešené a romantické?

Zomknutosť starej folkovej gardy je preč, teraz kope každý sám za seba. Noví pesničkári sú skôr jurodivými postavičkami než nevinnými Donmi Quijotmi. Čo majú spoločné? Spievajú po česky, vystupujú sami, väčšinou sú to lokálpatrioti, ozajstní ľudoví umelci. Berú sa s nadhľadom a nadovšetko zbožňujú vulgarizmy. Ak je dôležitejší text než hudba, k slovu sa dostáva prístup lo-fi. A na záver podvratný znak-neznak: žiaden z tých, o ktorých bude reč, nepasuje do uvedeného profilu bezvýhradne. Jeden spieva aj po anglicky a dotiahol to až do Lucerny. Druhý je známym hercom, o ktorého paralelnom pesničkárskom živote akurát nevedela široká verejnosť, tretí vystupuje aj s kapelou, nevyžíva sa v obscénnych odrhovačkách a podobne. Takže o dva týždne prvý úlovok.