Čo je pre všetkých, musí byť aj pre analfabetov

Keď po niekoľkýkrát otvorím mail a moja rodina, priatelia i známi z domova mi elektronicky oznamujú svoje starosti o môj život v Islamabade, zamyslím sa. Hlboko a možno zmysluplne.

Je to zaujímavý efekt, ktorý si človek uvedomí, až keď dlhšie žije mimo domova, navyše v zemi, kde sa vždy deje niečo krvavé a nebezpečné. Po odvysielaní v televízii nadobúda divák pocit, že to, čo videl, je absolútne objektívne, je to skutočne to najvážnejšie, čo sa v zemi udialo a nutne muselo zasiahnuť každého, kto tam žije alebo prežíva. Navyše za tým chrlením tragédií a katastrof je i komerčný kalkul, lebo bad news sells. Všetko zlé nás jednoducho priťahuje, pokiaľ sa nás to priamo netýka.

Televízny šot má zvláštny účinok čohosi posvätného, nespochybniteľného a nedotknuteľného. Kto si potom čosi prečíta o praxi vojnových spravodajcov alebo aspoň tých, ktorí informujú z krízových oblastí, berie televízne „krvavinky“ s odstupom. Samozrejme sa nechcem dotknúť novinárov, ktorí nasadzujú krk a berú svoju profesiu smrteľne poctivo.

Spomenutému efektu naivného televízneho diváka som podľahla nedávno i ja. Cez prázdniny som bufetila v hoteli Thermal na karlovarskom filmovom festivale, keď za mnou ktosi pribehol s tým, či viem, čo strašné sa deje v Islamabade. Okamžite som vyskočila a bežala k najbližšiemu televízoru. Kauza Červená mešita bola v plnom prúde, obkolesená tankami, strieľalo sa a komentár šíril hrôzu. Hneď som mailovala do svojho islamabadského domova, či je všetko v poriadku. Na druhý deň som dostala prekvapené odpovede od mojich kamarátok s otázkou, čo som taká vyplašená, akoby som tam nikdy nebola. „Nuž áno, strieľa sa kdesi tam na druhom konci mesta, čosi počujeme, ale veď stále čosi počujeme. Áno, aj sa dymilo, ale veď to poznáš, večer už nikto nevie, čo sa stalo.“ A pridali pár pohotových vtipov.

Registrovanie vybranej spektakulárnej udalosti, ktorá síce uspokojí televíznych bossov, ale jej výpovedná hodnota o tom, čo sa vlastne deje a najmä v akom kontexte, môže byť úplne iná, než si myslíme.

Inforelax, infozábava, infantilnosť
Ak sa čo len pokúsite vysvetľovať niekomu kontext toho, čo sa vlastne deje a prečo to je alebo nie je dôležité, pošlú vás kdekoľvek hneď z prahu do hája. Zložité, nezrozumiteľné. Agentúry s krátkymi správičkami, že kdesi čosi vybuchlo alebo spadlo, sú dôležitejšie ako snaha priblížiť kontext a vysvetľovať akékoľvek súvislosti. Akoby niekomu v médiách sakramentsky záležalo na tom, aby vás jednoducho v rámci infozábavy postrašil alebo rozosmial, skrátka zdvihol úroveň emócií a zaklamal vám, že ak budete vedieť, že niekde v Pakistane vybuchla nejaká bomba, ste inteligentným informovaným divákom.

Obligátne vysvetlenie je, že diváci svojím vkusom a intelektuálnou úrovňou formujú obsah správ či publicistiky. Verím, že temnou stránkou demokratizácie kultúry je rapídny pokles jej intelektuálnej úrovne, lebo čo je pre všetkých, musí byť aj pre analfabetov, ale veta „Viete, to by bolo pre našich čitateľov príliš komplikované“ ma uráža. „Prepáčte, aj ja som váš čitateľ a chcem vás len upozorniť, že by ste mali intelektuálnu úroveň svojich čitateľov prehodnotiť,“ zvyknem odpovedať, ale už som prestala. To sme naozaj museli dostať slobodu, aby sme zistili, aká nízka je naša intelektuálna úroveň? Teda aspoň v podaní tých, ktorí rozhodujú o tom, čo budeme vedieť a na čo náš um nestačí.