Tmavšiu polovicu roka zvyčajne trávim v práci, zavalená problémami konkrétnych ľudí. Na horu tragédií z televíznej obrazovky už nemám večer síl, a preto som sa informáciu o tom, že sa v oblasti, kde žijem, stala strašná udalosť, dozvedela od klientov. Matka zabila vlastného štvorročného syna a jedna otrasená žena mi začala dokresľovať detaily, ktoré sa v kraji šuškajú napriek oficiálnemu informačnému embargu.
Po celom tele som cítila zimomriavky. Zimomriavky, z ktorých ma ešte hodinu po rozhovore doslova boleli korienky jemných chĺpkov na predlaktiach. Objavili sa nie vtedy, keď som sa dozvedela o tom, že matka zabila vlastné dieťa sekerou, ale vtedy, keď mi tá informovaná žena rozprávala o tom, ako vrahyňa namaľovala po stenách celého domu čiernou farbou kríže a v noci predtým volala na políciu, že po jej dome behajú mafiáni. Pred očami som vnímala temné tiene duchov, skrat ženy a šialený pohľad nevidiaci skutočný svet, ale ten démonický.
- Nemôžem sa tam bližšie dostať. Je to zahalené tieňom, - skonštatovala mladá žena so schopnosťami média.
- To je dobre, že sa tam nemôžete dostať, mohli by ste sa tým porobením nakaziť, - upozornila som ju. - A nielen vy, ale ktokoľvek, kto sa naladí a netuší, ako sa brániť.
- Ako sa jej to mohlo stať? Veď každý rok na Troch kráľov si dávala kňazom vysvätiť dom, - spýtala sa ma ešte.
Slabá viera? Predsudky? Potlačené emócie? Čo ju trápilo? Veď boli taká šťastná rodina a ona toho chlapca milovala.
Prekliatie, porobenie, privtelenie
O pár dní neskôr mi veta nič netušiacej vrahyne sformulovaná ústami jej advokáta v článku v novinách „nikto mi nepovedal, že vojna sa už skončila“ potvrdila prítomnosť privtelenej duše, ktorá sa naviazala na nešťastnú ženu. Zvyčajne si výstrižky udalostí súvisiacich s nevysvetliteľnými javmi medzi nebom a zemou uverejnených v novinách odkladám. Nie v tomto prípade. Vyššieho vedomia som sa spýtala v duchu prečo a zaregistrovala som čiernu šmuhu slúžiacu ako brána k prekliatemu miestu. Hlboko v minulosti som uvidela ruku s popolom na dlani, šeptom zariekané slová a vyfúknutie sivých čiastočiek tým smerom. Prekliatie miesta bez ohľadu na to, kto tam bude žiť, zároveň porobenie tejto konkrétnej ženy niekým iným a naviazanie nespokojnej duše s podobným problémom. Túto bránu k temnote musí odviať čas, kľúč k nej si odkladať nebudem.
Nepokojné duše mŕtvych klopú na dvere našej reality
Od októbra pozorujem zvýšený výskyt stretnutí s duchmi, ako zblúdené duše mŕtvych ľudia ľudovo nazývajú. Najskôr som to pripisovala blížiacim sa sviatkom zosnulých, lenže ono to nepoľavuje. Akoby sa svet nepokojných duší mŕtvych, uväznených medzi hmatateľným svetom živých a božským svetlom, snažil buď zmaterializovať, alebo oslobodiť. Akoby volal o pomoc a takmer nikto ho nechcel vypočuť. A možno to vnímam iba ja viac ako inokedy, keď by som si zo strachu pred zblúdilými dušami nevysvetliteľné javy logicky zracionalizovala.
Zblúdilé duše zomrelých sa často objavujú v snoch, aby doslova alebo symbolicky vyjadrili, v akom stave sa nachádzajú. Prípadne spôsobujú nevysvetliteľné javy v domácnosti. Duše mŕtvych príbuzných zvyčajne prestanú strašiť živých a odchádzajú do svetla, ak ich smútkom, žiaľom pozostalí prestanú držať v ríši živých, vtedy, keď dôjde k odpusteniu v rodine, ak dokončia živí niečo, čo už mŕtvi nestihli, alebo ak si mŕtvi uvedomia svoju smrť a to, že sú už iba dušou. V takejto situácii zvyčajne odporúčam zádušnú omšu, ktorá je vo väčšine prípadov účinná, ak nie, tak je vhodné absolvovať regresnú terapiu. Čo však s nepokojnými dušami, ktoré sú pripútané k miestu a nie konkrétnemu človeku?
Býva s vami v byte duch?
- Prvý mesiac, keď sme sa nasťahovali do nového bytu, tak syn aj dcéra vracali, - spomínala klientka. - Najskôr sme to pripisovali zmene prostredia. Potom zdochla naša andulka. Keď raz mama zadriemala na pohovke, počula kroky a potom zacítila na líci studený vánok. No a najnovšie nám búcha smetiak, akoby v ňom bolo zatvorené živé zviera. Je to už jediná vec, ktorá nám zostala po bývalom majiteľovi, ktorý tam zomrel.
Poradila som jej, aby ten smetný kôš vyhodila a tiež všetko, čo jej v byte zostalo po predchádzajúcom majiteľovi. Urobila tak, ale nič sa nezmenilo. Až do okamihu, kým nezistila, že na menovke bytu ešte svieti jeho priezvisko a neodstránila ho.
Ďalší príbeh mi porozprával kamarát. V byte, kam sa presťahoval, sa objavili problémy s elektrinou. Pravidelne bolo treba nastaviť elektrický istič vonku pred dverami. Elektrikár okrem nefalšovaného údivu nad nelogickosťou javu, lebo z pohľadu fyziky by mal vyhodiť v prvom rade istič v byte, premeraním nezistil žiadne nedostatky v novom elektrickom rozvode. Kamarát teda, keď nepomohla veda, s nevedomými skúsenosťami transcendentálneho mága z minulého života poprosil v mysli ducha, aby odišiel a uzamkol byt pred ním pentagramami. Po rituáli zacítil zimu pri dverách a viac sa vyhadzovanie elektrických ističov neopakovalo. Neskôr sa dozvedel, že predchádzajúca majiteľka, rozvedená žena s deťmi, sa z bytu odsťahovala aj z toho dôvodu, že po smrti bývalého manžela sa v ňom necítila dobre. Manžel bol vraj za života veľmi žiarlivý. Je vcelku pochopiteľné, že sa snažil z bytu svojej ženy vyhodiť cudzieho chlapa, aj keď tam už nebývala, a on nielenže nebol jej manželom, ale ani medzi živými.
Smrť zostáva, aj keď už odišli pohrební hostia
- Vôbec som sa nevyspala. Zasa som sa zobudila o pol tretej ráno, - posťažovala sa mi staršia pani predávajúca v trafike, keď som kupovala noviny. Starostlivá stránka mojej povahy dostala voľné pole pôsobnosti, a tak som nenápadne vyzvedala príčiny stavu. Keď som postupne vylúčila zdravotné, psychické, aj zlú geopatogénnu zónu, dospeli sme k prítomnosti ducha v byte a vybavila som si situáciu, čo mi rozprávala priateľka.
- Stále som počula kroky, kroky ťažké, kroky starého človeka. Spočiatku som sa bála, ale nik tam nebol. Potom som sa dozvedela, že v mojom byte žil starý pán, čo nemal nohy. Veľmi si prial chodiť. Deti naňho kašľali a jedného dňa spadol z invalidného vozíka, oni tri dni neprišli a on tam na zemi umrel na podchladenie a dehydratáciu. Po ňom som mala byt. A on mi tam chodil, každú noc chodil po tej miestnosti, občas zavŕzgali parkety, ale stále tie kroky...
Oba príbehy spájala smrť v dome a nevdojak som si ich spojila s domom, do ktorého sme sa mali nasťahovať. Keďže moje pocity v dome ohľadne prítomnosti zblúdilej duše mohli byť poznačené subjektívnymi pocitmi, zavolala som kamarátke zo školských čias. Poprosila som ju, aby sa naladila na každé miesto v dome a ona presne označila miestnosť, kde starý pán zomrel, bez toho, že by som jej vopred niečo prezradila. Navyše presne opísala moje pocity tlaku v hrudi. Následnou analýzou sme dospeli k záveru, že duše zomrelého tam už niet. Buď reagovala na hluk, ktorý búraním steny spôsobili robotníci, alebo si ju odniesol niektorý z nich s podobnými problémami.
Zostala tam však energia udalosti. Podobne ako v Svätopeterskej bazilike vo Vatikáne stále cítiť utrpenie umučených kresťanov, keďže stojí na mieste niekdajšieho Nerovho cirkusu a ono je umocnené katakombami, v ktorých sú pochovaní. V niektorých vypálených kostoloch môžete stále vnímať strach a zúfalstvo ľudí zatvorených a upálených či udusených za živa, v starých budovách kaštieľov ťažobu hrozných tajomstiev feudálnych pánov, v panelových bytoch zúrivé hádky rozvadených manželov, aj múry nášho domu ešte stále držia v sebe situáciu smrti. Preto
Zlatica Mokráňová viac od autora »
Vaše reakcie [44]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Čarodejnícky manuál pre začiatočníkov a mierne pokročilých
Rok Potkana – počítajte, zarábajte, investujte
Urieknutie, porobenie alebo prekliatie?
Ak vás bolí hlava, možno za to môže geopatogénna zóna
Smutný a prázdny festival, ezoterický, až v peňaženkách hučí