Bakšiš story

Politika, ktorou sa riadi platenie prepitného („tringeltu“), sa vyvíja priamo úmerne so zmenou životnej úrovne i životného štýlu. Bolo zvykom nechávať drobné čašníkovi v reštaurácii či nosičovi v hoteli. Pohyb mimo našich civilizačných okruhov však našincovi môže v tomto ohľade priniesť veľa prekvapení. Tuším viac nemilých ako naopak.

Prechádzka po indickom Starom Dillí nepatrí medzi príjemné zážitky. Hustota ľudských tiel, áut a motoriek na jeden meter štvorcový je neúnosná, ale nie o tom chcem. Keď sme s mojím zamračeným synom prechádzali okolo chlapíka, ktorý umýval auto, náhodou som sa obzrela a radostne zvolala: „Škodovka!“ Potiahla som syna za rukáv a donútila ho odfotiť ma s palcom namiereným na známy emblém namydleného krajana. Šli sme ďalej. Začula som, ako chlapík volá čosi ako bakšiš, bakšiš, ale nevenovala som týmto pokrikom pozornosť. Chlap nás dostihol a začal do mňa strkať. Vraj mu mám za fotku zaplatiť onen bakšiš. Výrazom som vysielala dostatočne jasné posolstvo: trhni si nohou, odo mňa teda žiadny bakšiš nedostaneš! Ešte to tak! Ja budem platiť za fotku, ktorú si urobím vlastným fotoaparátom a z vlastnej vôle bez toho, aby tento drzúň vynaložil čo len minimálne úsilie?! Unikli sme len s veľkými ťažkosťami, chlapík mal publikum. Zobrala som fotoaparát, fotku som pred ním s patričným monológom v slovenčine vymazala a brnkla si po nose.

Bakšiš story sa však ešte zďaleka neskončila. Pri odchode z hotela mi náš sprievodca oznámil nemalú sumu bakšiša pre všetkých, na koho som sa po ceste do hotela pozrela: otvárač dverí, štyria chlapci na recepcii, liftboy, tri upratovačky. „Hotel bol mizerný a nikto ma svojou pozornosťou, úsmevom, službami, za ktoré nie sú platení, neupútal,“ vysvetľujem prekvapenému Indovi. „Ale tu sa to patrí, madam!“ protestuje. A u nás sa platí len za konkrétne služby! Uzavreli sme to kompromisom, ale pohľadnice, ktoré som nechala na recepcii, nikomu nedošli. Nedobakšišovaní Indovia sa na ne s najväčšou pravdepodobnosťou vybodli.

Začalo ma to zaujímať, kde a koľko, ale pravdu povediac, lepšie je nevedieť. Podľa bakšišového sprievodcu máte zaplatiť kaderníčke bakšiš vo výške 20 % zo zaplatenej sumy. Ak sa cena vyšplhá na, povedzme, 3 000 korún, tringelt má tvoriť 600. Ak sa vám táto suma zdá vysoká, nájdite si lacnejšiu kaderníčku, radí odborník na finančnú etiketu. Sú to peniaze, ktoré nepodliehajú zdaneniu. Ja ich síce zaplatím zo svojich povinne zdanených peňazí, ale príjemca ich zdaňovať nemusí. Ak chcem darovať nejaké peniaze napríklad svojim príbuzným, podľa zákona by mali z daru zaplatiť daň. Všetci poberatelia tringeltov sú nezdaniteľní. Spravodlivé?

V Pakistane som sa po príchode na miesto určenia nestačila čudovať. Už ani zďaleka nešlo o peniaze, ale o celú sústavu akejsi starostlivosti, spočívajúcu v poskytnutí bezplatného ubytovania vrátane vody a elektriny, prania a žehlenia oblečenia všetkých, ktorí v dome pracovali, a platenia takmer za všetko, čo mali okrem iného v pracovnej náplni. „Keď prišli hostia dokonca aj na kávu, dostal som sáhiba bakšiš,“ zveruje sa mi naša mužská pomoc v domácnosti. „Zaujímavé, a za čo ste potom dostávali plat?“ pýtala som sa ironicky. Všetci majú ráno zadarmo čaj s mliekom, o ostatnom akože neviem. Pred každým sviatkom, islamským i kresťanským, darček vo výške jedného mesačného platu. A to nemajú žiadne odbory a zarábajú viac než tunajší univerzitní profesori a lekári.

Neviem presne, s čím rozdiely vo všimnom súvisia a kde je hranica, za ktorou sa už jednotlivé sumy začínajú nazývať úplatkami. A neviem, do akej miery som ako zákazník podvádzaná tým, že platím za niektoré služby viac, než uvádza cenník, lebo zamestnávateľ jednoducho s mojou mechanickou slušnosťou počíta a zmenší svojmu zamestnancovi plat podľa predpokladaných tringeltov. Nie je to súčasť spoločenských mechanizmov v spoločnostiach, kde je rozdiel v príjmoch jednotlivých sociálnych skupín taký závratný, že sa tí bohatší takto elegantne zbavujú pocitu viny?

A možno zo mňa hovorí hlúpa závisť. Nikdy v živote som žiadny bakšiš nedostala.