Dobrým kapelám by sa malo odpúšťať

Britská trojica Stereophonics vydala ešte v roku 2007 album Pull the Pin. Ide o gitarovú hudbu, ktorá tak trochu pripomína postgrungeovú tvorbu v britpopovej zvukovej košeli. Nič nové, vravím si pri počúvaní pesničiek a snažím sa prísť na to, čo by som na momentálnej tvorbe kapely vyzdvihol. Naskakujú mi však iba slová ako stagnácia a vykrádanie rockového klišé.

Napriek tomu táto hudba môže vyhovovať vkusu fanúšika gitaroviek. Mne však prekáža, že toto tu už predsa bolo nespočetne veľa krát a nielen u samotných Stereophonics, ktorí majú za sebou aj kvalitnejšie a nápaditejšie albumy. Nápaditosť je totiž to, čo Pull the Pin chýba ako soľ kráľovskému otcovi Marušky. Hardrockové riffy zjemnené popovejšou produkciou sa miešajú s akordmi á la Oasis a tracky plynú bez akéhokoľvek vzrušivejšieho momentu. Verš, refrén, verš, refrén, sólo a refrén plus malé výnimky a odchýlky a fluktuácie. Nič totiž nie je úplne schematicky totožné. Len keby tie verše, refrény a sóla neboli tak zúfalo fádne.

Osobne mám rád chrapľavý vokál frontmana, ktorý tomuto druhu hudby skutočne svedčí. Na albume vyznie rozhodne lepšie v baladickejších skladbách, akou je napríklad aj Daisy Lane. Skutočne pekná skladba, po ktorej dokážem odpustiť predchádzajúce štyri pesničky v znamení plochej zvukovej kulisy predloženej ako na podnose. Nasledujúca Stone je v podobnom duchu a ak si preložíte text o stratenej láske, ktorá ešte neumrela a je in my soul and in my mind, môže vám navodiť atmosféru sladkej melanchólie. Taktiež mi je sympatická skladba s číslom deväť, kde konečne nepočujem zatuchnutú riffovitosť sedemdesiatych rokov, násilne vtesnanú do rockového stredného prúdu prítomnosti. Bright Red Star je jemná skladba vybrnkaná iba na akustickej gitare, neskôr sa pridá akustický sprievod gitary druhej, posmutnená folkovina s melodickým chrapľavým prednesom Kellyho Jonesa. Spomeniem ešte nádhernú melódiu refrénu nasledujúcej Lady Luck, kde tiahly vokál vypĺňa prázdne kúty zimného dňa ako najsmutnejšia a zároveň najkrajšia spomienka.

Pár vecí z tejto recenzie môže naznačovať, že album nie je úplne na zahodenie; mne skutočne vadila neinvenčnosť a vykrádanie hrobov, ktoré tvoria asi päťdesiat percent albumu. Som si však istý, že fanúšikovia Stereophonics a kvalitnejšieho gitarového popu ho zožerú aj s chlpmi.