Pápež a tabletka na nesmrteľnosť

Benedikt XVI. vyslovil zaujímavú myšlienku, ktorá má (ako už je u tohto pápeža zvykom) potenciál rozpútať vášnivú diskusiu. V nedeľnej kázni sa zamýšľal nad cieľmi vedy a vyhlásil, že tabletka proti smrti by nebola až takým dobrým nápadom. Vo svete starých ľudí by podľa hlavy katolíckej cirkvi už nebolo dostatok priestoru pre mladých.

Večný život – nepredstavoval by skôr bremeno?
Samozrejme, bigotní antiklerikáli tú krátku správičku hneď využili, aby pápeža obvinili, že je proti rozumu, vede, pokroku, svetlým zajtrajškom a ďalším modlám, ktorým sa pre zmenu klaňajú oni. Ale kto trochu pozná Ratzingerovu filozofiu, ten vie, že pápež nie je antiracionalista. Je skôr zástancom kritického racionalizmu a naopak, odmietavo sa stavia k racionalizmu naivnému, ktorý okrem iného všetko nové víta automaticky ako lepšie. Pápež často upozorňuje, že pokusy o sprítomňovanie toho, čo náboženstvá vyhradili až posmrtnému životu, vedie k fatálnym nepredvídateľným dôsledkom.

Výrok o tom, že tabletka proti smrti nie je dobrý nápad, v podstate zapadá do tohto kontextu. Ale tá predstava napriek tomu otvára zaujímavé perspektívy. Predstavme si, že by naozaj bolo možné žiť večne. Predstavme si, že by sme porazili prirodzenú smrť. Aké by to malo dôsledky? Samozrejme, len málo sa toho dá povedať s úplnou istotou. Človek by napríklad nepociťoval už žiadnu vzácnosť času. Časť ľudí by zrejme začala len tak vegetovať, odkladajúc všetko na „zajtrajšok“, ktorého by mala k dispozícií nekonečne veľa.
Bez temného výkričníka smrti by nepochybne odpadla motivácia na veľa činností. Kým jedni by na všetko rezignovali, ďalší by sa zrejme začali nesmierne nudiť a vyhľadávať akékoľvek zmyslové rozptýlenie. Pocity prázdnoty, ktorými beztak mnohí trpia, by sa stupňovali do nekonečna. Nakoniec by absencia smrti bola taká frustrujúca, že keby smrť neexistovala, museli by sme si ju vymyslieť. Nepochybne by veľa ľudí odmietalo tabletku večného života už len z princípu. A nepochybne by sa našli vlády, ktoré by svojim občanom večný život z lekárne proste chceli nanútiť.   

Pápež nie je včerajší
Všetok medicínsky výskum smeruje k predĺženiu života a okabáteniu smrti. Samotný smer odstraňovania chorôb a útrap nespochybňuje nikto. Ale je dosiahnutie konečného cieľa naozaj želateľné? Náboženstvá dávajú prísľub na večný život po smrti, ale ten je spravidla spojený aj s večnou blaženosťou. Keby niekto vyrobil tabletku proti smrti, dostali by sme večnosť, lenže bez blaženosti a nie v nebi, ale na tomto nedokonalom a často depresívnom pozemskom svete. Psychologické následky by boli dramatické.

Stačí si vziať kontrast medzi spoločnosťami, kde je veľa mladých ľudí (napríklad krajiny moslimského sveta) a spoločnosťami, kde je stále viac starých ľudí (Európa). Mladá generácia vždy verí, že svet čakal len na ňu, aby oslobodila krásu, pravdu a lásku. Kým krajiny s prevahou mladých ľudí akoby vreli nespútanou energiou a vôľou meniť svet (nie nevyhnutne k lepšiemu), gerontokracie sú plné opatrných zámožných patrónov, čo si nanajvýš želajú bez veľkých zmien a rizík udržať status quo.

Nespôsobila by tabletka na večný život, že by s prevahou starých ľudí akýkoľvek spoločenský pohyb zamrzol? A aký motív by ľudia ešte mali, aby rodili deti? Koniec koncov, pohlavné rozmnožovanie je východiskom prírody z našej smrteľnosti. Je to spôsob, ako aspoň niečo z nás udržať pri živote naveky. Otázky ako „čo by také množstvo starých ľudí urobilo s penzijným systémom“ alebo „akým spôsobom by sa zmenil investičný horizont sporiteľov“ sa pri takom filozofickom probléme zdajú až príliš prízemnými.

S Benediktom XVI. nemusí každý zdieľať jeho vieru. No tento vynikajúci filozof kladie správne otázky a upozorňuje na najzásadnejšie problémy, ktoré dnes často nepozorovane dozrievajú, no zajtra budú tvoriť podstatu spoločenského sporu. V podstate tým vyvracia častú výčitku, že cirkev je včerajšia a do 21. storočia sa už nehodí. Opak je pravdou. Vychádzanie z určitých večných a osvedčených princípov umožňuje pápežovi vidieť za roh a byť tak v pravom zmysle slova zajtrajším.