Vidiečanom ťažko a pomaly - Magazín.T-Station.sk

Som mestský človek
Celý svoj doterajší život som strávila v meste. Bývala som v centre, všetko, čo mestský človek potrebuje, som mala na dosah, všade som chodila peši. Panelákové bývanie mi nikdy nepripadalo ako za trest. Manžel bol, naopak, zvyknutý na život v dome a päť rokov bývania v garsónke ho vyburcovalo k zásadnému a nezvratnému rozhodnutiu panelákom navždy uniknúť a usadiť sa v domčeku so záhradkou. Ráno by do nej mohol vybehnúť len tak v trenírkach, s kávou v jednej a s cigaretou v druhej ruke a večer by si v nej vychutnával posedávaním s priateľmi. Domy v meste sú pre solventnejších, a tak som zoči-voči nezvratným faktom súhlasila, že to skúsim na vidieku. Banka a rodina nám požičali na starší domček, ktorý budeme dávať do poriadku dúfam kratší čas, ako ho splácať. Na vidiek sme sa presťahovali v januári. Tých deväť mesiacov je voči tridsiatim trom rokom iba okamih, ale keď som bola pred časom navštíviť rodičov, cez deň mi bolo v izbe akosi tesnejšie, v noci sused na prízemí divoko žúroval, dieťa od vedľa to nezvládalo a ráno sa spod okien ozývala zbíjačka. Štandardná mestská atmosféra. Nechýba mi čoraz častejšie.

Dovoľte, milí čitatelia Stanice, aby som venovala tento text hlavne tým z vás, ktorým sú tesné panelové múry sídliskového bytu a kvety na vašich balkónoch by pokryli aj niekoľkoárovú záhradku pri malebnom vidieckom domčeku. Vy, ktorých mesto unavuje, otravuje, sužuje, deprimuje, uväzňuje a robí vám všakovaké iné protivenstvá, vedzte, že filmová romantika útekov z mesta sa na tú skutočnú priveľmi nepodobá. Hoci, ak prižmúrite oči...

Cesta z mesta
Môže byť príjemná, a to nielen vtedy, keď ste autom z roboty doma za dvadsať minút a ženiete sa v ústrety horizontu so zapadajúcim slnkom. Roznežnenú náladu vám síce môže zruinovať fakt, že miestny obchod zatvára o piatej, ale občasná hladovka namiesto vytúženej večere je zdravotne nezávadná. Ak si na cestu z mesta, z núdze či cnosti, vyberiete autobus a chytíte ten, čo stojí na každom ohybe cesty, môžete dohnať zameškané – nasadiť discman a popočúvať si doma hromadiace sa hudobné novinky. Je fajn sadnúť si pritom k oknu a okukávať ľuďom domy a záhrady, výstavné, gýčové, nostalgické, poetické, sľubné, čakajúce, spustnuté, dožívajúce. To vaše miestečko na bývanie sa samozrejme musí kritickému oku ešte nejaký čas vyhýbať.

Cesty z mesta sú všelijaké, každodenné, občasné, náhodné, pravidelné. Ako letné víkendové návštevy rodiny a priateľov z mesta. Susedov postupne prestali zaujímať, hoci keď sa objavila viedenská značka, susede od naproti to nedalo a pri vykladaní separovaného odpadu ma odchytila na sondáž. Osoba je to otvorená, priama, prostoreká a značne hlučná, takže som rada, že priveľa detských uší nenačúva, keď dohovára svojmu mužovi. Na psa platí „Zdochni!“, ale muž znesie viacej a nakoniec jej nič dlžný neostane.

Inak nám komunita naokolo ostáva stále tajomstvom. Nie sme priveľmi družní, nepristavujeme sa na chodníku, cez ploty nekonverzujeme, takže keď cudzinec pátra po domorodcovi, musíme ho sklamať a priznať, že nevieme, nepoznáme. Priatelia, s ktorými sme sa začali stretať, sa rozhodli presťahovať do mesta. Boli miestni a tak sme sa vďaka nim tak trocha zžívali s prostredím. Asimilácia je momentálne nedokončená. Časom sa to možno zmení a my sa staneme súčasťou miestneho koloritu. Okrem jazzového festivalu počas hodov (taká obecná špecialitka) budeme chodiť na vinobrania (toho roku nás odradila zima), z času na čas zájdeme aj do krčmy v zákrute (domáci jej vravia bar) a keď dostavajú kúpele (našiel sa akýsi termálny prameň), budeme sa chodiť čvachtať a zoznamovať s miestnymi. A možno príde mesto za nami (kúpele by MHD určite zniesli). Cesta z mesta raz bude aj pre mňa obyčajnou cestou z práce domov.

Záhrada
Susedia od vedľa sú pracovití, až nám je hanba. Záhradu začali chystať na zimu, keď my sme ešte ani nezačali tušiť, že sa blíži jeseň. Ich vždyzelený trávnik iný ako krátky zostrih nepozná, na tom našom, presnejšie v tom našom môže stratiť orientáciu aj dospelý. Kým sa odvážny kosec preseká zo začiatku na koniec, tam, kde začal, to už nie je poznať. Stromy rodia, plody padajú, nestíhame zbierať, nieto ešte jesť. A na pálenku vraj treba jablká mlieť.

Malinčie chytilo druhý dych, zvolali sme blízkych a celí natešení sme si spravili rodinne obľúbený čokoládový variant Pavlovej torty. Malinové víno sa mi v lete nezdarilo, ale je z toho fakt dobrý ocot, jemný a voňavý. Na rok sa možno zadarí aj to víno. Rozhodne to bude jediné, o ktoré sa pokúsime, viniča máme síce desiatky koreňov, ale keďže striekať sa nechystáme, nepredpokladám, že úroda bude lepšia ako v tomto roku. Oberačku robiť netreba. A nielen hrozno to má s nami ťažké, jedna z našich marhúľ sa dokonca na smrť urazila. Stála tam a my sme si nevšimli, zakvitla a my sme si nevšimli, dozrela a my sme si nevšimli, opadala a my sme si nevšimli. Vyschla a nám je teraz ľúto. Susedom by sa to naisto nestalo. Ich záhrada čaká na zimu, naša dúfa, že zima tak skoro nedôjde. Ich sviňa dúfa asi tiež, Vianoce neprežije. My sa nevieme dočkať, smrdí v našom dvore, zaslúži si smrť. Tešíme sa, že susedia budú chovať už len rok. Murovaný plot však na jar pre istotu postavíme.