Minulosti neutečieš

Je zázrak, že z nás nezvratnosť osudu nevychovala zúfalé bytosti, ľutujúce minulé chyby a hroziace sa tých budúcich. Z niektorých možno aj spravila. Avšak existenciálne zúfalstvo ich obralo o sily a evolúcia si s nimi už urobila poriadok.
My preživší berieme život na ľahšiu váhu. Tešíme sa z úspechov a po chybách si optimisticky hovoríme: „Aspoň budem druhý raz múdrejší.“
Niekedy však život naberie smer, ktorý tak fatálne naruší krehkú zmluvu medzi človekom a jeho zlým svedomím, že sa to už nedá vydržať. Nepomáha zabudnutie a niet dostatočne hrubej kože. Vtedy dobehnú človeka jeho besy a on chce nebyť, alebo úplne vyčistiť stôl.
Takto sa vracajú vyliečení alkoholici či prepustení kriminálnici. Z očí im žiari túžba, aby im uverili, že už budú iní. Ale črepín je zvyčajne priveľa.
Existuje aj iná možnosť. Opustiť blbý život. Nechať ho napospas spomienkam. Vymyslieť si novú minulosť a začať odznova. Veľké krajiny ako Amerika sú pre toto riešenie vhodnejšie než Európa úzkych uličiek, kde každý pozná niekoho, kto pozná vás.
Dá sa však opustiť vlastný život, vzdať sa minulosti, ktorá zle dopadla? Pomáha vôbec, že niet svedkov zlyhania? Je človek vyliečený iba preto, že odstráni jazvy ukrývajúce dobodané srdce, mozog, či svedomie?
V treskúcich neporiadkoch dvadsiateho storočia bolo módou zvažovať alternatívne životy. O tom storočí ktosi povedal, že muž, ktorý nezabil, nie je dospelý. Milióny mužov dospelí boli. Každú chvíľu sa skončila nejaká vojna či iné hromadné vraždenie a tí, čo prežili, prichádzali domov, dívali sa na svoje ženy a chceli pokračovať v živote bez krutosti. S uniformami si zvliekali aj zločiny.

David Cronenberg (Kanada, 1943) je veľký režisér, pohybujúci sa na ostrí lacných žánrov. Drží sa hororov či čudných psychodrám, pretože film podľa neho má byť elektrizujúce médium, ktoré musí diváka pritiahnuť, zaujať a udržať. Avšak keď už má pozornosť vo svojej moci, pokúša sa mu čosi netriviálne odovzdať. Policajt, čo chcel byť filozofom.
Svoj posledný film nazval História násilia (2005). Je to pyšný názov, naznačujúci, že dejiny sa dajú vypovedať aj v jednom malom príbehu. Ten príbeh sa začína nenápadne, akoby ho vymýšľal s Davidom Lynchom. V mestečku kdesi v Amerike žije obyčajná rodina. Otec Tom Stall (Viggo Mortensen), jeho manželka Edie (Maria Bellová) a dve deti. Tom je mierny, rozpačitý majiteľ malej kafetérie. Nevieme, ako dlho už takto pomaly, obyčajne a v podstate šťastne žijú. Iba z toho, že syn už je na strednej, sa dá vypočítať, že sú to takmer dve desaťročia.
Jedného dňa prepadne kafetériu dvojica psychopatických vrahov. V krajnej núdzi Tom preukáže nesmiernu odvahu a šikovnosť a oboch odzbrojí a zastrelí. Stane sa z neho hrdina dňa. Jeho 15 minút slávy obletí Ameriku a do mestečka privedie ozajstných gangstrov zo vzdialenej Filadelfie. Tí v Tomovi spoznali svojho niekdajšieho kolegu Joeya Cusacka, s ktorým majú očividne nevyjasnené účty.
Tom Stall ich nedokáže presvedčiť, že sa mýlia. Naopak, jeho minulosť sa mu vracia ako paranoja. Stojí pred svojou ženou, deťmi a dlhoročnými známymi ako cudzinec. Niekto, kto môže alebo tiež nemusí byť niekto celkom iný.
Podozrenie je strašná vec. Ako keby dvadsať rokov každodenného života nebol dôkaz charakteru, povahy a vnútornej pravdy človeka. Tom, rozpačitý a mierny otec rodiny, stojí v centre pozornosti v role, ktorú nechce hrať. Ale nedokáže sa jej zbaviť.
V tejto mocnej, elegantne načrtnutej situácii sa Cronenberg musel rozhodnúť, čo ďalej s príbehom. Či sa vydať cestou Hitchcocka, či Antonioniho. Či má zvíťaziť dobrodružstvo, alebo filozofia. Mám pochybnosti, či Cronenberg mal naozaj na výber. Stačí si spomenúť na Oidipa. Ak človeka dobehnú jeho vlastné dejiny násilia, už niet času na reflexiu. Tragické finále je na dohľad.