Ešte raz na neho pozrieš a oboch vás zabijem!

Išiel som v piatok večer na chvíľu von a nedopatrením som sa vrátil v sobotu o siedmej ráno.

- Kde si bol? – spýtala sa ma moja najdrahšia nenútene.

- U kamaráta, – povedal som.

- U ktorého? – spýtala sa ona.

- Prečo sa pýtaš?

- Zavolala by som mu, ako ste sa bavili.

- Zbožňujem, keď robíš stíhačku, - povedal som ja a spomenul som si na vtip, ktorý mi prišiel internetom. Aký je rozdiel medzi ženským a mužským priateľstvom? Keď žena príde domov až ráno a povie manželovi, že bola u kamarátky, tak v prípade, že manžel obvolá desať manželkiných kamarátok, žiadna o tom nič nevie. Ak príde domov až ráno muž, povie, že bol u kamaráta a manželka obvolá desať jeho najlepších priateľov, osem z nich potvrdí, že bol v noci u nich a dvaja odprisahajú, že tam ešte stále je.

- A ja zbožňujem, keď to na mňa zase skúšaš, - povedala mi ona, vzala mi noviny a uvarila si kávu. Iba sebe. Vyložila si nohy na stôl a pochechtávala sa na nejakom článku v sobotnej prílohe. Žiaden výsluch, žiadna scéna, nič. Démon žiarlivosti nevybehol z búdy s penou na papuli.

Šiel som si trochu sklamane ľahnúť a premýšľal som nad tým, prečo už pekné starosvetské žiarlenie vyšlo z módy. Ten pocit istoty, že si ma tá moja stráži, že je ochotná kvôli mne robiť veci mierne pod svoju dôstojnosť, že ma miluje tak veľmi, že je ochotná vzdať sa masky „tej, čo je nad vecou“. Lenže dnes vlastne všetci žijeme svoje single životy, v ktorých je občasné zotrvávanie v páre takou bezvýznamnou epizódou, že na ňom ani neľpieme. Kráľovstvo za žiarlivostnú scénu, povedal som si v posteli, ešte teplej od ženy, ktorá v nej spala. Netŕpla, nedumala, s kým som, nebála sa, že ma stratí, len spala. Buď si bola istá mojím charakterom, alebo jej to bolo jedno.

Keď som sa zobudil, pristihol som svoju najdrahšiu, ako mi ovoniava košeľu, ktorú som mal v noci na sebe. Neuveriteľne ma to potešilo.

Trochu ženského žiarlenia je pre muža životne dôležité, inak má pocit, že je zanedbávaný, alebo že si môže všetko dovoliť. Veľké gesto zo strany ženy – aj keď je pre ňu ponižujúce a trápne – je pre muža spečatením toho, že sú naozaj dvojica. Je v tom možno niečo freudovské, keď potrebujeme istotu malého chlapca, že keby si ho zo škôlky chcela zobrať domov iná mamička, tak jeho vlastná mamička to nenechá len tak, že si svojho chlapčeka vytrhne z cudzích rúk a zlodejskú matku utlčie kabelkou.

Mám kamaráta, ktorému sa po niekoľkých rokoch pokojného manželstva pritrafil sexuálny úlet. Ženu mal dobrú, takže mu chýbali primerané vzruchy. Mal výčitky svedomia, keď odchádzal na „rybačky“ a „opekačky“ do milenkinej postele a jeho dobrá žena mu nikdy nepoložila otázku, kde sú teda tie ryby a prečo nesmrdí od dymu. Potom sa raz v opitosti svojej manželke priznal. Nechala ho vytriezvieť a opýtala sa, či je to pravda. Bol práve na balkóne, predýchaval opicu. Ona stála v kuchyni, dívala sa na neho a čakala, čo odpovie. Je to pravda, povedal on, bol som ti neverný. A tá dobrá žena sa napriahla, päsťou prerazila balkónové sklo, ktoré ich delilo a zasiahla ho do brucha. Padol na kolená, odviezol ju na pohotovosť, rozišiel sa s milenkou a už vraj nikdy svoju manželku nepodviedol. „Vtedy som pochopil, že ma moja žena naozaj miluje,“ povedal mi.

My muži potrebujeme gesto žiarlivosti. Žiadne ironické poznámky, len občasný teatrálny čin. Nemyslím tým dlhodobé znepríjemňovanie života, ani rôzne akcie pomsty typu naliatie lepidla do šampónu alebo napchanie čerstvých držiek do tyčí kovovej postele bývalého milenca. Myslím tým čin, ktorým si žena vymedzí teritórium. Taká predstava facky medzi dvomi ženami na dámskom záchode ma napĺňa čistým uspokojením.

Ženy zas, naopak, potrebujú slovo. Potrebujú od svojho muža počuť, že on si ju stráži. „Ja nežiarlim, som len ostražitý,“ povedal mi ďalší kamarát. „Robím zo seba občas trochu Othella, aj keď tej svojej verím. Hoci nikdy s istotou nevieš, ako je to vlastne s tými kamarátmi tvojej frajerky. O všetkých tvrdí, že sú to buď chudáci, alebo homosexuáli. A tak ja vždy poviem niečo v tom zmysle, že keď si niečo dovolia, odnesú si svoje zuby domov vo vrecku. A ona je spokojná.“

Skúsil som to teda aj ja. Na večierku plnom metrosexuálov a mužov s veľkou budúcnosťou som sa naklonil k mojej polovičke a precedil som pomedzi zuby: „Ešte raz na neho pozrieš a oboch vás zabijem.“

Pozrela na mňa trochu prekvapene, potom ma chytila za ruku a spýtala sa, či si nezatancujeme. Dávno som ju nevidel takú šťastnú.

---

Ďalšie články zo stredy 16. mája 2006
Barbora Tinková: Milujem ťa, ty sviňa hnusná chlpatá!
Peter Meluš: Je lepšie snívať hlavou, alebo internetom?
Imrich Rešeta ml.: Mŕtvy žáner začína dýchať

Maxim E. Matkin  viac od autora »
Vaše reakcie [26]