Milujem ťa, ty sviňa hnusná chlpatá!

Nedávno som si zaobstarala mačiatko. Už roky som nejaké chcela a keď sa vyskytla priaznivá časovo-priestorová konštelácia, spojená s hrozbou smrtiacej injekcie preň, jednoducho som neodolala.
Ani zďaleka som do toho nešla s naivnou predstavou rozkošného pradúceho tvorčeka, pokojne spiaceho v košíku, alebo šantiaceho s klbkom vlny, ale dúfala som, že prítomnosť nového domáceho miláčika nebude nijako zvlášť traumatizujúca pre žiadnu zo strán. Realita je niekde uprostred, aj keď miestami sa skôr približuje k menšiemu peklu.

Zapáchajúce mláčky v rôznych, kedysi čistých a voňavých zákutiach bytu, dodriapané tapacírované stoličky, záclony a koberce, vyhádzané oblečenie zo skrine, vysypané tašky, prevrátený kôš na odpadky, hovienka rozmazané po dlážke v kuchyni – niečo z toho, alebo kombinácia viacerých mačacích darebáctiev ma obvykle čaká, keď sa vrátim po slabej hodine domov z nevyhnutného nákupu. V takej situácii si poviem: Bolo mi toto treba? Načo mi je mačka? Veci mám dotrhané, nábytok, steny a končatiny dodriapané napriek existencii a hojnému využívaniu škrabadla, hračkou sa okamžite stáva všetko, čo skončí na zemi, alebo na čo to bláznivé zviera dočiahne. Neustráži byt ani mňa, čistiť mačací záchodík tiež nie je prechádzka parfumériou, za peniaze, ktoré miniem na stravu, by som si mohla kupovať napríklad knižky.

Podobné myšlienky ma opustia vo chvíli, keď sa ten malý čierny diablik objaví na chodbe, len čo otvorím dvere do bytu a zvedavo sa pozerá, čo som mu priniesla. Alebo keď mi v nejakej smiešnej póze zaspí na kolenách, keď spolu hráme futbal s vínovým štupľom a keď mi zvedavo nakúka na monitor a klávesnicu a labkami sa snaží ťukať na klávesy.

Vtedy chápem všetkých ľudí, ktorí majú doma „nepraktické“, čisto pre spoločenské a terapeutické účely určené zvery. Je to niečo celkom iné ako napríklad pes, najmä na dvore domu (veľkého poľovnícke, či dokonca bojové plemená v byte považujem za trestuhodnú zhýralosť).
Čo všetko sme schopní spraviť a zariadiť, aby nám nielen mačky, ale aj rybičky, papagáje, škrečky, či korytnačky robili spoločnosť, čoho všetkého sme schopní dobrovoľne sa vzdať, len aby sme na chvíľu mohli spočinúť zrakom na upokojujúcom vodnom svete za stenami akvária, prípadne rukou na teplom spiacom mačacom telíčku. Keď sa tak dívam na to moje, kúsok odo mňa, dávame oveľa menej, než v konečnom dôsledku dostávame.

Ďalšie články zo stredy 16. mája 2006
Maxim E. Matkin: Ešte raz na neho pozrieš a oboch vás zabijem!
Peter Meluš: Je lepšie snívať hlavou, alebo internetom?
Imrich Rešeta ml.: Mŕtvy žáner začína dýchať