Psychoanalytická romanca podľa Junga a Freuda

Román katalánskeho autora Carlosa Ruíza Zafóna (1964) Tieň vetra sa objavil na pultoch našich kníhkupectiev s nálepkou bestseller. Patrí mu? Určite hej, so všetkými pozitívnymi i negatívnymi konotáciami. Pútavý dej, romantická zápletka, tajomstvo a „nečakané“ rozuzlenie, čo sa zdá naoko banálne. Mechanizmy a zákonitosti romance však len vytvárajú priestor pre Zafónovu sebarealizáciu. Na úctyhodných štyristo stranách môžeme sledovať „iniciačný proces“, panenské zasvätenie hlavného hrdinu Daniela Sempereho do záhadného sveta literatúry a ešte záhadnejšieho sveta lásky. Objavenie knihy Tieň vetra na Cintoríne zabudnutých kníh rozpútava udalosti s príchuťou osudovosti. Ruíz Zafón sa snaží s nami pohrať: v rukách držíme knihu Tieň vetra, ktorá je príbehom rovnomennej prekliatej knihy, nesúcej v sebe trpký príbeh nenaplnenej lásky, vášne, nenávisti, intríg, incestu a smrti. Možno je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale v podstate ide o ten istý princíp, s akým pracovali tvorcovia filmu Nekonečný príbeh. Je to príbeh o knihe, ktorý sa vytvára čítaním. Čitateľ sa stáva spojivom medzi fiktívnym príbehom a realitou. Je súčasťou knihy, ktorú chce niekto zniesť zo sveta až natoľko, že na seba vzal podobu jednej jeho postavy, Laína Couberta – diabla, a snaží sa nájsť a zničiť všetky jej exempláre. Autor zvolil klišéovitú tematiku bežného života, priblížil sa k realite, a teda aj k potenciálnemu čitateľovi. Spôsob Zafónovho rozprávania sa približuje k ešte stále vychytenému Brownovi. Ruíz Zafón využíva krátke kapitoly, v ktorých strieda scény plné akcie s deskripčnými pasážami, približujúcimi charaktery jednotlivých postáv. Zrejme obaja vlastnia patent na výrobu bestselleru. Zdá sa, že nič nenechávajú na náhodu. Do ľahko prekuknuteľného príbehu totiž dokážu zaradiť niečo šokujúce, čo sa tam v podstate ani veľmi nehodí, no hlavne že spĺňa úlohu čerešničky na torte.

Dôvod, prečo stojí za to prehrýzť sa Tieňom vetra, je práve široké spektrum možností spôsobu nahliadania. Romantické duše si pri knihe poplačú, obdivovatelia detektívneho žánru v nej nájdu „dumasovské“ zápletky a historici sa ponoria do reálií Barcelony 40. a 50. rokov minulého storočia. Stačí to však na to, aby bol tento román považovaný za niečo výnimočné? Predvídateľnosť príbehu tomu nenasvedčuje, no práve to najslabšie miesto vedie k pravej podstate diela. Medzi riadkami sa skrýva celá teória Freudovej psychoanalýzy a Jungových archetypov, ktoré sú dôvtipne prezentované cez jednotlivé postavy. Freudovská závislosť od matky sa dá očakávať už od prvých riadkov, kde sa dozvedáme, že Daniel prišiel o matku v útlom detstve a už si nevie spomenúť na jej tvár. Jeho život je tak predurčený hľadaním matkinej tváre, jungovskej animy v každej žene, ktorú stretne. Všetky ženské postavy, Danielova prvá platonická láska, slepá Clara Barcelóová, Penelope Aldayová – láska nešťastného spisovateľa Juliána Caraxa, reinkarnovaná do Beatrix Aguilarovej a nešťastná Nuria Montfortová, sú Ariadninou niťou v labyrinte intríg a tajomstiev, ktorý vedie k ukážkovému naplneniu oidipovského komplexu – znovuobjaveniu matkinej tváre v črtách mladej Beatrix. Klišéovité, ale efektné.
Zaujímavejšie je to pri mužských postavách. Tie sú, na rozdiel od ženských, veľmi odlišné. Každá z nich je však kľúčová a zohráva dôležitú úlohu v živote dospievajúceho chlapca. Danielov otec je symbolom stálosti, istoty, ale i akejsi pasivity a smútku. Bibliofil Gustavo Barceló otvára chlapcovi dvere poznania cez imaginárny svet kníh, ale aj reálny svet peňazí. Najväčší posun v dospievaní chlapca však predstavuje záhadný Laín Coubert. Freudovskou terminológiou zosobňuje Tieň všetky negatívne, vytesnené vlastnosti človeka, ktorý sa snaží utiecť od svojej vlastnej identity. Jeho príchodom sa Daniel mení z chlapca na muža. Latentne si začína uvedomovať aj svoju druhú tvár, ktorú sa tak dôsledne snaží skrývať pred svetom. Najzaujímavejšou postavou je nepochybne vandrák s dušou neprekonateľného optimistu, Fermín Romeo de Torres. „Týpek“ neustále utekajúci pred zákonom a krotiaci svoje rozbúrené hormóny kde sa len dá, prekvapuje svojím realistickým pohľadom na svet. Funguje ako sexuálny poradca neskúseného chlapca, stáva sa jeho najlepším priateľom a postupne mu odkrýva svet taký, aký je, so všetkými pozitívami aj negatívami. Brutálny policajt Javier Fumero je zosobnením neľudskosti a nenávisti, ktorej korene, ako inak, sa dajú psychoanalyticky objaviť v nešťastnom detstve.

Zafón určite nepatrí medzi troškárov, naloží nám toho dostatočne, nešetrí slovami ani obrazmi, čo síce pôsobí až príliš pateticky, ale neublíži. Univerzálnosť témy a nekonečná možnosť interpretácie je výhodnou devízou. Tieň vetra je prvým prekladom Zafóna, ktorý sa u nás objavil. Môžeme sa tešiť, čím nás prekvapí nabudúce.

Ruíz, Zafón, C.: Tieň vetra. Bratislava, Ikar 2005. Preložila Martina Slezáková. 424 strán.

Ďalšie články z pondelka 12. júna 2006
Elena Akácsová: Prekvapivé víťazstvo konzervatívcov na Myjave
Mirka Gučiková: Omáčky a druhé šance
Michaela Malíčková: Kosa, rozpaky a nakoniec predsa len šou
Peter Pišťanek: Španielska iniciatíva proti futbalu