To, čo tu zanechávaš

Smrť nikdy nechodí sama
Už odmalička mám takú zvláštnu, neustále sa opakujúcu skúsenosť. Vždy, keď niekto v mojej blízkosti umrie, obyčajne nezostane pri jednom úmrtí. Môže ísť, samozrejme, o morbídnu náhodu a ja nechcem z toho vyvodzovať žiadne ďalekosiahle závery, ale zakaždým, keď sa ma dotkne niečie úmrtie, podvedome ma už chytá nepríjemné očakávanie. Minulý týždeň priniesol to tušenie opäť. 

František Tóth nepatril k mojim obľúbeným politikom, skôr k politikom, ktorí mi boli dlho ľahostajní. Založil prvé súkromné gymnázium v Bratislave, ktoré vcelku úspešne manažoval. To z neho robilo nádejného štátneho tajomníka ministerstva školstva. Zaslúžil sa o reformu financovania základného a stredného školstva, no nepáčilo sa mi, ako neskôr intrigoval proti ministrovi Froncovi v čase, keď sa prepieralo spoplatňovanie vysokého školstva. Potom bolo fajn, že sa postavil proti Ruskovi a snažil sa robiť trochu poriadky v našej nezreformovanej štátno-socialistickej kultúre.

Mal som možnosť stretnúť sa s ním len raz, pred a počas nahrávania už zaniknutej talkshow Pre a proti niekedy v januári, kde sa rozoberal kultúrny boj umelcov proti jeho reformám. Asi hodinu sme sa rozprávali v zákulisí. Zapôsobil na mňa ako veľmi sympatický človek so správnymi názormi. O svojom pôsobení na ministerstve kultúry napísal:
„Keby som svoju misiu na MK SR chápal ako teplé miestečko, nerobil by som toľko zmien a reformných krokov, proti ktorým sa dnes umelci búria, ale v pokoji by som vyčkal do septembra a chodil na zahraničné cesty. Ale ako vidíte, robím pravý opak.“
V mnohých veciach mu bolo treba dať za pravdu. Bol jediný minister, čo mal odvahu pustiť sa na tenký ľad a navrhnúť zrušenie umeleckých fondov, do ktorých tvoriví ľudia odvádzajú nezmyselnú dodatočnú daň. Z ministerského postu napokon musel odísť pre školácku chybu – rozoslal učiteľom stranícky list za štátne peniaze.

Banálna smrť
Úmrtia pri autonehodách patria k tým najbanálnejším, a preto najsmutnejším. Väčšina by sme si zrejme priali zomrieť ako storoční na starobu, obklopení milujúcou rodinou. V minulosti takémuto odchodu vážne konkurovala hrdinská smrť niekde na bojisku alebo pri záchrane iného života. No hrdinovia vymreli s rytiermi, drakmi a spanilými princeznami. Najhoršie na dnešnej dobe je, že odchádzame mnohokrát banálnym spôsobom. Banálna smrť bez fanfár, bez veľkého bilancovania predčasne ukončeného života, ktorý sa nestihol naplniť.   

Keď som sa vo štvrtok ráno dozvedel o smrti Jána Langoša, prišlo mi to ľúto. Tento človek ma začal fascinovať po jednej debate v Stoke pred dvomi rokmi a vtedy som sa jeho prácou a minulosťou začal zaoberať trošku podrobnejšie. Upútal ma svojimi názormi, osobným príkladom, ale aj vášnivou zaangažovanosťou.
Ján Langoš, človek Novembra 1989, jeden z mála slovenských disidentov, našiel zmysel svojho života v boji proti zlu, ktoré reprezentoval komunizmus a najmä ŠtB. Jeho priateľ, Peter Osuský z Občianskej konzervatívnej strany, ho prirovnal k Marlboro Manovi. Osamelému pištoľníkovi, ktorý kráča za svojím cieľom s verným žrebcom a harmonikou. Človeku, ktorý celý život zastával chlapské postoje a ktorý sa nedá kúpiť, nedá sa zastrašiť a nedá sa zastaviť.

Totalita preverila charakter mnohých ľudí a treba povedať, že Ján Langoš v tejto skúške obstál, aj keď sa mu ŠtB neraz vyhrážala, že jeho dcéry by mohlo „náhodou“ prejsť auto. Bola to tvrdá doba a mnohé chrbtice sa ohli. Niekedy mám pochybnosti, či nasledujúca generácia ľudí s pravicovými postojmi – moja generácia – obstojí, keď raz prevezme zodpovednosť na svoje plecia a keď prídu nové morálne výzvy.
Ján Langoš bol zároveň dôsledný demokrat, ktorý požadoval vysporiadanie s komunistickou aj ľudáckou minulosťou. Vedel totiž, že nič neškodí národu viac ako hrubé čiary za minulosťou a uplatňovanie princípu „čo sme si, to sme si, hlavne, že sme všetci Slováci“. Jeho cieľom bolo Slovensko slobodné a demokratické. Aj keď mu slovenskí nacionalisti začiatkom 90. rokov, keď zastával funkciu ministra vnútra ČSFR, nasadzovali psiu hlavu profederálneho vépéenkára, vždy bol veľkým vlastencom. 

Úmrtie v tieni volieb
Po prečítaní správy o Langošovej smrti som už vedel, že to bude poriadne pokazený týždeň. Že v sobotu mal meniny Adolf, bolo vzhľadom na skoro 12 % pre SNS takmer znamením.
Odkaz Jána Langoša si treba pripomenúť najmä v kontexte volebných výsledkov. Ústav pamäti národa, ktorý si Langoš doslova vydupal spod zeme, išiel po mnohých väčších i menších rybách. Eštebáci a komunisti zo slovenskej politiky nikdy neodišli, no zdá sa, že spolu so zachmúrenou blonďavou hlavou ich do politiky vtrhne celý kontingent. ÚPN je inštitúcia, ktorú nám Ján Langoš zanechal ako svoje dedičstvo. Je to dôležitá inštitúcia. Skoro tak, ako je pamäť dôležitá pre fungovanie jednotlivca. No jej budúcnosť je neistá. Preto dávajme pozor, z ktorých strán prídu pokusy na jej zrušenie.

Ďalšie články zo stredy 21. júna 2006
Rado Ondřejíček: Bič na mizerné články
Juraj Malíček: Žiadna obeť položená na oltár umenia nie je dosť veľká 
Peter Pišťanek: So sexom je to ako s Vianocami