Komu držíte?

Práve sa začína duel Španielska s Francúzskom. Dívam sa, hoci dnes nehrá môj favorit a určite sa dívajú aj chalani, hoci ani ich favoriti dnes s nikým neskrížia kopačky.

Vlado drží Nemecku, Peter Argentíne, Mike a ja držíme Anglicku, Honza Česku, ale ten už je doma, Anča občas podrží Mišovi, ale to sa neráta, lebo on je výpalník a nie futbalová reprezentácia, a Rudo drží našim, aj keď tam nehráme. Brazílii nedrží nikto, lebo sú nám nesympatickí. Aj konský ksicht Ronaldinho, aj hroch Ronaldo, zvyšok mužstva to nezachráni, tých po mene nepoznáme a dvaja nesympatickí v jednom mužstve, to je dosť.

Španieli kopú penaltu, premenili, svine, zdá sa, že spontánne držím Francúzsku.

Tri dni pred šampionátom som mal mailbox plný všakovakých spamov, týkajúcich sa vzájomnej koexistencie muža a ženy v pohnutých časoch, ktoré mali už-už nastať. Niektoré by aj boli vtipné, ale väčšine z nich som naozaj nerozumel. To preto, že nerozumiem ani futbalu, ani jeho fanúšikom. A predsa, práve v týchto dňoch na každom stretnutí s priateľmi riešime futbal. Osobne ma najviac zaujíma, ako sa darí najlepšiemu futbalistovi na svete Beckhamovi (ja viem, že asi nie je, aj Vlado mi to tvrdí, ale ja viem svoje a niekoľkokrát som to pred piatimi rokmi počul v telke) a kde, kedy a s kým si zase zašportovali anglickí rowdies. Futbal jednoducho vstúpil do našich životov a keďže vyhnúť sa mu je dosť ťažké, vzdali sme to a tešíme sa, že máme veľmi vďačnú tému. My muži riešime svetové futbalové trendy, zahodené šance, novú, až príliš lietajúcu loptu a maloobchodné ceny kopačiek – presne takých istých, v akých hrajú borci v Nemecku a manželky a priateľky zase, ktorý z futbalistov má najkrivšie nohy. Ale to len kvôli nám, aby sme si nemysleli, že sa pri nás nudia a nemrzelo nás to. Takto to vyzerá, že sú v obraze a všetci sa tešíme zo spoločne stráveného času.

„Odkiaľ ty vieš, čo je ofsajd?“ spýtala sa ma manželka, keď som sa tak trocha rozohnil. „Neviem, asi to máme ontogeneticky dané, ako hrubší hlas a sklony k plešatosti,“ znela promptná odpoveď čerstvo objaveného futbalového insidera.  

Yes! Francúzi práve vsietili vyrovnávajúci gól, nevyzeral komplikovane.

V práci to nie je inak. Pracujem na mieste, kde nie je problém stretnúť piatich literárnych vedcov v jednej miestnosti, ale keď ich človek začuje, ako vyzbrojení časopisom Šport a tipovacími lístočkami premýšľajú, na koho staviť, zarazí ho to. A zarazí o to viac, keď začuje aj svoj vlastný hlas vydávať zasvätené futbalové rady čerstvým prvotipujúcim. Verím, že nik si moje rady nevzal k srdcu. Možno zneli zasvätene, ale boli úplne nekompetentné. Všetkému rozumiem lepšie ako futbalu, o to viac som prekvapený, keď ma dívanie sa naň a rečnenie o ňom naozaj baví. Je to estetický pôžitok, teda čosi podobné tomu, čo zakúšam, keď sa konfrontujem s umením?

Yes, yes, paráda, Španieli si dali vlastenca!

Nie, za futbalom by som múzy hľadal márne. Nepotrebuje ich, má za svojím chrbtom iných hrdinov: Eris, bohyňu sváru, Aténu, bohyňu múdrosti, ale aj múdro vedenej vojny, a Áresa. Futbal je vojna, ritualizovaná pravidlami a cťou, je to porovnávanie penisov, boj o teritórium, dokazovanie si vlastnej nadradenosti a prevahy bez ďalšieho zmyslu. Či presnejšie, zmysel nie je za ním, ale v ňom a my muži to intuitívne cítime. Možno aj ženy, ale tú skúsenosť nemám. O pár dní sa znova zmením, futbal ma prestane zaujímať v momente, keď spoznám víťaza a znova sa začnem zaujímať o dôležité veci.

Koniec, Zidane to tam frcol jak zamladi.

Futbal je krásny, ale nevedel by som byť jeho fanúšikom, raz za štyri roky mi to bohato stačí.

Španielsko – Francúzsko, 1:3.

Ozaj, komu držíte?

Pozn. redakcie: Prikladáme zopár fanúšikovských momentiek zo Stuttgartu od Braňa Rebroša.

Ďalšie články zo štvrtka 29. júna 2006
Mirka Gučiková: Úplne nanovo
Rado Ondřejíček: Dnes na stiahnutie, cez víkend naživo!
Ján JoFIX Čičmanec: Kain a Raziel, dvaja znepriatelení upíri!