Úplne nanovo

Prvýkrát sa zobudila v novom byte. Okná ešte zdobili igelity, bolo cítiť čerstvú maľovku. Prižmúrenými očami prebehla miestnosť, akoby nevedela, kde je a ako sa tam dostala. Potom opustila rozťahovací gauč, v chodbe obišla zopár škatúľ, z jednej vytiahla svoj obľúbený hrnček a v kuchyni, sediac na linke, si kávou pripíjala na nový život. Sama, potichu, neisto a bez akýchkoľvek plánov...

Zrazu mala kopec času. Keď uprace kuchyňu a strhne igelity, pôjde s Janou na kávu alebo na víno. Alebo večer tancovať. Určite nebude variť a ak áno, jedine sójové mäso. Alebo si spraví šalát. A obývačku vymaľuje na oranžovo! Zapla rádio, kuchyňu zaplavilo I’m easy like Sunday morning, tvár vložila do dlaní a úplne, úplne sa rozplakala.

Zotrvávam v pozícii nestranného pozorovateľa, neskúseného v danej oblasti a nestačím sa diviť. Jeden po druhom sa rúcajú vzťahy, ktoré pre mňa v ťažkých chvíľach nešťastných lások tvorili ikony lásky a stability, vďaka nim som bola schopná uveriť, že love forever existuje. A tak, aj keď som inokedy múdra ako rádio a plná rečí o pozitívnom myslení, teraz sa len veľmi tažko vyjadrujem k téme. Veď čo by ste povedali človeku, čo sa rozchádza po piatich, ôsmich a viac rokoch, svoj vzťah považoval za hotovú vec a len prednedávnom navliekal zásnubný prsteň?!

Snažím sa nájsť odpoveď na otázku, kde sa stala chyba. Možno sú tie vzťahy prechodené, t. j. zmeškali moment, keď si boli oddaní celým srdcom a dušou a mali sa posunúť do iného levelu. Lebo vzťah sa potrebuje rozvíjať a oni zostali stáť na jednom mieste niekedy vtedy, keď potrebovali začať spolu bývať, keď mali ešte chuť vziať sa, mať dieťa alebo spraviť akýkoľvek iný krok vpred.

Moji rodičia sa zasnúbili po ôsmich mesiacoch a po ďalších ôsmich sa vzali, kamarátkini rodičia sa brali po ôsmich mesiacoch. Dnes sa sobáš a deti odsúvajú na neskôr. Asi je to tým, že máme viac možností, vytváranie záväzkov a robenie detí už nie sú jediné možné a očakávané kroky po skončení školy. Chceme cestovať, užiť si život, dosiahnuť niečo v pracovnej oblasti, bývať sami... Bývanie s partnerom pred svadbou sa už nepovažuje za niečo zvláštne ani odsúdeniahodné, a tak svadba nie je najdôležitejší krok k tomu, aby partneri mali zubné kefky v jednom poháriku. A nezriedka problém nastáva práve vtedy, keď jeden z partnerov je pripravený na Svadobný pochod, a ten druhý si ani po rokoch nie je istý. Alebo vtedy, keď ani jeden nemá chuť vzťah niekam posúvať a ten začne hrdzavieť a pustnúť ako odstavený vagón.

Myslím, že dlhodobé vzťahy sa končia z podobných dôvodov ako tie kratšie, len sa pokazili neskôr:

„V podstate sme sa k sebe nehodili, len to nebolo tak vidieť, kým sme spolu nezačali bývať.“

„Zaľúbila sa do niekoho iného.“

„Náš vzťah prešiel veľa fáz a tú poslednú proste neprežil. Študovali sme, veľa cestovali a nakoniec sme nezvládli obyčajnú rutinu.“

„Nedokázali sme niektoré veci vyriešiť.“

„Bol to dobrý chlap, ale nie pre mňa.“

„Nemali sme žiadne spoločné problémy, nemali sme na seba čas.“

Ale kým po krátkom vzťahu riešite len plakanie do podušky a odnášate si (alebo odkladáte) pár darčekov v škatuli, po dlhom máte na krku rozchod s celou partnerovou rodinou, sťahovanie, roky spomienok, deľbu spoločných fotiek a nedajboh ešte aj predaj krásneho bytu, do ktorého ste sa ešte len mali spolu nasťahovať ako moja kamarátka Vierka.

Z jedného dňa na druhý nemáte žiadne plány. S partnerom ste mali, aj keď možno len podvedome, nalinkovanú budúcnosť. Ale keď sa rozídete po niekoľkoročnom vzťahu, musíte počítať s nákupom nového softvéru. Verzia, ktorú ste spoľahlivo používali päť, osem a niekedy aj viac rokov, je úplne neaplikovateľná. Treba začať úplne nanovo. Vytvoriť si nové plány a sny. Len ťažko sa vrátite k predstavám spred x rokov, ktoré si buď pamätáte len matne, alebo sa vám, vzhľadom na intelektuálny rast osobnosti, zdajú smiešne.

Kávičkujem s Oliverom a Vierkou. Podobné osudy, rozdielne okolnosti. Vierkin vzťah sa končil pomaly a konečné slovo povedala ona, s Oliverom sa rozišla frajerka viac-menej nečakane. Obaja vidia súvislosti, podiel vlastnej i partnerovej viny. Vierka je ako bez života, cíti prázdno, nič ju nebaví. Jej plány boli spojené so vzťahom, chcela sa vydať a mať dieťa, mali ten byt a teraz má pocit, že už nikdy nikoho nestretne. K tomu ešte aj stratila kontakt s kamarátmi, lebo ON bol jej život, a tak sa cíti sama. Dávam jej čislo na kaderníka a knihu od Hornbyho o samovrahoch (lebo je to trochu cynické, ironické a nesladko pozitívne, nie nejaká ružová sračka, ktorej aj tak nikto neverí). Oliver vyzerá úžasne, aj keď z jeho slov je jasné, že si prežil svoje a stále prítomný smútok len ťažko utají. Stretáva sa s kamarátmi, vlastne nikdy neprestal, len teraz trochu častejšie. Tomu, že by už nemal nikoho stretnúť, neverí a ja sa smejem, že vy chlapi to máte dobré, stále vám dorastajú tie mladé pipky. A on hovorí, že aj vám. A má pravdu. 

Namiesto igelitov sú na oknách  záclony. Volali sa Teplo domova a dostala ich od Jany. Jednu izbu prenajala, spolubývajúci sú fajn a aspoň nie je sama. Po ôsmich rokoch dovoleniek, večerí a akcií v pároch sa učí žiť ako single. Na výročie ich zasnúbenia sa opije a vracia z balkóna. Už chcela byť mama, život išiel trochu inou cestou. Namiesto romantickej večere sedí na pive v Cafe Konečná. Nevie, či je to dobre, alebo zle. Zatiaľ len skúša žiť úplne nanovo. 

Ďalšie články zo štvrtka 29. júna 2006
Juraj Malíček: Komu držíte? 
Rado Ondřejíček: Dnes na stiahnutie, cez víkend naživo!
Ján JoFIX Čičmanec: Kain a Raziel, dvaja znepriatelení upíri!