Jeden schod = 4 sekundy

V roku 1986 som si do autobusu na dlhú cestu naprieč Stredoslovenským krajom vzal časopis Elektrón so zväčšenou molekulou vodíka na obale (len porovnajte, čo býva na obálkach detských časopisov dnes!). Spolu so štyrmi spolužiakmi a triednou súdružkou učiteľkou sme cestovali do Žiliny na krajskú súťaž najlepších triednych zdravotníckych hliadok. Všetci si opakovali svoje party: prehľad v liečivých bylinkách, prvú pomoc, obväzovacie techniky drobných poranení, dejiny socialisticko-oslobodzovacieho boja a nuansy pravidiel bezpečnosti cestnej premávky, len ja som si čítal Elektrón. Bol som tým pádom tŕňom v oku dozerajúcej triednej, ktorá vnímala moju aktivitu ako ohrozenie úspechu celého nášho tímu Základnej školy Zoje Kosmodemjanskej. Po tom, ako sme suverénne zvíťazili v obvodnom aj okresom kole, už pomaly snívala svoj farebný sen o ceste do veľkého federálneho finále. Ale moje sebavedomie, podporené faktom, že svoju stať o púpave lekárskej a prasličke obyčajnej som už od školského kola vedel naspamäť, ma nechávalo leninsky pokojného. S dvoma kinedrilmi v žalúdku som sa nechal unášať článkami o výdobytkoch sovietskych vedcov. Z jedného z nich som sa vtedy, tesne pred Považskou Bystricou, na ceste prvej triedy dozvedel poznatok, ktorý ma sprevádza celým nasledujúcim životom.
Výskumníci z Lomonosovovho inštitútu zdravia prišli na to, že fyzická aktivita ľuďom predlžuje život a zašli až tak ďaleko, že celú vec presne vyčíslili. Jeden schod predlžuje život o štyri sekundy. Nutne dodať, že som akosi neodhalil metaforu ukrytú v týchto slovách a celý poznatok som vzal pomerne doslovne.

Predstavoval som si ľudí na smrteľnej posteli, ako im ich blízki pomáhajú chodiť po pristavených schodoch (takých, akými sa nastupuje do lietadla) a vravia im: „Nože, sváko, ešte aspoň jeden schodík, prišli za vami z podniku, rozlúčiť by sa chceli.“ A sváko už-už ide naposledy zavrieť oči, ale v poslednej chvíli priloží jednu nohu k druhej, vystúpi o 25 centimetrov vyššie a hneď má štyri sekundy k dobru. A potom, keď sa mu polepší, chodí po schodíkoch celú noc, aby si nadbehol, pretože v nedeľu budú v nemocnici návštevy a prídu vnúčatá. Presne takto som to videl. V duchu som chcel zrátať, koľko sekúnd si každý deň nabehnem cestou zo školy a do školy. Kým som to spočítal, boli sme už v Žiline, nastúpení na štarte súťaže, šatky uviazané a poctivo opľutí pre šťastie, až som si musel okuliarky handričkou pretrieť.

Súťažou sme preplávali bez straty jediného bodíka ako pstruhy hore potokom, ale neboli sme jediní. Družstvo mladých zdravotníkov z Čadce na tom bolo rovnako, rozhodnúť mal až záverečný rozstrel v podobe žrebovaných otázok zo všetkých oblastí pred členmi všetkých komisií. Penaltová situácia, postup do federálneho kola a odznaky s otvorenou knihou a červenou vlajkou boli nachystané len pre víťazné družstvo. Druhým v poradí mala suchá večera na cestu domov zhorknúť v pažerákoch.
Prvá otázka, Čadca bezchybne, my tiež. Druhá otázka, my bezchybne, ale aj Čadca. Tretia otázka, Čadca zabudla rýchloobväz obtočiť okolo palca pri preväzovaní vymknutého zápästia, ale my sme zahodili ponúknutú šancu, keď sa nám rozviazala zle upevnená trojrohá šatka slúžiaca na fixáciu zlomeného predlaktia. Štvrtá otázka, obe družstvá bez zaváhania. Piata otázka, téma prvá pomoc. Atmosféra hustá ako týždňová kapustnica. Čadca bezchybne a... a vtedy som to povedal.

„Čo tým myslíš, že chodenie po schodoch môže pacientovi pomôcť prežiť, kým príde sanitka?“ pozrela sa ponad okuliare predsedkyňa poroty vyslaná až z Bratislavy.

„Každý prejdený schod pridáva človeku štyri sekundy života,“ povedal som hrdo. Naša triedna nemala ďaleko od toho, aby sa verejne prežehnala. Spolužiaci sa začali tváriť, že patrím k tomu druhému družstvu.

„A to máš odkiaľ?“ spýtal sa prísediaci lekár z miestnej nemocnice.

„Prišli na to vedci z Lomonosovovho inštitútu zdravia v Moskve. Je to v najnovšom Elektróne,“ hájil som sa a ukazoval smerom k taške s časopisom.

Viac sa nikto už nič nespýtal, do úplného ticha začali výskať nadšení Čadčania. Triedna ma chytila za ruku a odviedla spolu s celým družstvom priamo k autobusu, ani len balíčky so suchou večerou sme si nevzali. Celou cestou som jej ukazoval ten článok, čierne na bielom, že každý schod predlžuje život o štyri sekundy. Povedala, že sa na mňa nehnevá a že napíšeme sťažnosť. Napísali sme priamo do redakcie, ale odpoveď nikdy neprišla. Namiesto toho na najbližšej hodine telesnej výchovy, keď všetci išli hrať futbal, mňa poslal telocvikár behať hore-dole po schodoch. Všetci sa mi smiali a vydržalo im to do konca školského roka. Vždy, keď som išiel hore schodmi, spomenul som si na tých sovietskych vedcov a ich štyri sekundy.

Spomínam si na nich ešte aj dnes, vidím schod a poviem si „plus štyri sekundy“, vyjdem po celom schodisku a automaticky sa mi to preráta na minúty. Neviem sa toho zbaviť, je to hlboko vo mne. Občas mám zlé sny, že mi na plece zaklepe Zubatá a široko-ďaleko nie sú žiadne schody. Ale funguje to aj naopak. Stačí, že idem v práci namiesto výťahom po schodoch a hneď mám zo seba lepší pocit. Ako keby som si práve priplatil k zdravotnému poisteniu. Napriek všetkému stále verím, že vedci z Lomonosovovho inštitútu netrepali do vetra a že redaktor Elektrónu si celú informáciu nevycucal z poldecáka borovičky. Pretože je mi príjemné veriť, že aj taká obyčajná vec, ako je chodenie po schodoch, má svoj zásadný význam. Možno sa mi nakoniec tie sekundy budú hodiť.

Ďalšie články zo štvrtka 10. augusta 2006
Mirka Gučiková: Test HIV ako dôkaz lásky
Juraj Malíček: Prečo potrebuje svet Supermana?
Ján JoFIX Čičmanec: Mass murderer – kto by to bol iný než Hitman?