Kto, do pekla, je ten Sandokan?

Ťapi-ťap, kvak, kvak, kvak, letí muška, letí vták, kvitnú biele margarétky, kvitnú všetky lúčne kvietky, blčí vlčí mak, kvaky kvaky kvak.

Kvákanie na konci je bez záruky, zvyšok by mal sedieť. Žabčo a Žabinka sa dostali minule na pretras v rámci voľnej témy obraz a postavenie obojživelníkov v spoločnosti, s presahom k rodovým špecifikám. Teda, sedeli sme vonku, vychutnávali nádhernú jeseň, pili víno, ozizovali bordel na dvore a všimli sme si žabku. Ja že ju idem chytiť a odniesť ďaleko do trávy, aby sa jej čosi nepekné neprihodilo a niekto že nie, fuj, ako to môžem vziať do rúk, a tak sme za začali rozprávať o tom, prečo sa žaby dvom z troch prítomných dám zdajú nechutné, teda ani nie nechutné, ale do ruky by ich nevzali. Zhodli sme sa na tom, že obojživelníky a žaby zvlášť nemajú správne PR. Klišé so žabkou v pohári, čo hlási počasie, nefunguje a večerníček o Žabčovi a Žabinke na vytvorenie pozitívneho imidžu týchto tvorov nestačí.

Kto sú Žabčo a Žabinka, spýtala sa kamarátka s rokom narodenia 1986 a keď nezabrala ani pieseň z úvodu, pochopili sme, že to jednoducho fakt nevie. Nestalo sa to prvýkrát a ja som mal razom tému hodnú úvodníka, navyše takú, čo by mohla zabrať, lebo bude o spoločnej kultúrnej pamäti nás, tridsiatnikov, s presahom k štyridsiatnikom, a maličkým presahom aj k ročníkom nižším. Potešil som sa, lebo je to jedna z mála tém, čo spoľahlivo fungujú a nie je o sexe. Retro? Nie. Mladosť, detstvo, pochabosť? Tiež nie, inak to nazvime, nazvime to spoločnou kultúrnou pamäťou ľudí, ktorí na narodili v socializme, prežili tam detstvo a časť puberty a zaznamenali a chápali zmenu nielen politických pomerov, čo sa tu udiala. Sme to my, čo si pamätáme, prečo sa chodilo nakupovať do Tuzexu a nikdy nevyhodíme katalóg Quelle bez toho, aby sme ho neprelistovali a nespomenuli si na taký ten veľký ako telefónny zoznam, čo sa požičiaval a listovalo sa v ňom celé hodiny.

Nech sedím s akýmkoľvek rovesníkom, osobne či pracovne, a konverzácia viazne, stačí vytiahnuť čosi z tých čias a škrípanie je preč. Tričko so Sandokanom som síce nemal, zato s Janesom DeGomeirom dve a so Sambiliongom jedno. Na smetisku sme mali hrad Kasal (snáď Cassal, ale nemám šancu to overiť a myslím, že ani netreba), nikdy sa mi neušlo byť priamo Rytierom Búrkou, ale Kurom Chimenézom som bol, aj Cigáňom. Ak nezaberie toto, tak zaberie Pán Tragáčik, Stopy, Majka z Gurunu, major Zeman či Randal a Hopkirk. Aj Harry a Štefan fungujú.

Máme vlastne šťastie, zažili sme boľševika, ktorý nám ešte veľmi nemal čo vziať (niektorí sa nedostali na gympel, niektorí na výšku, ale žiadne škody, čo by sa nedali napraviť), no dal nám čosi, čoho hodnotu možno ani nedokážeme náležito oceniť. Dal nám spoločnú kultúrnu pamäť, nevyčerpateľný rezervoár tém a príbehov, ktoré všetci poznáme, lebo iné príbehy a témy tu jednoducho neboli. Všetci sme sa dívali na to isté, najprv čiernobielo, potom farebne, všetci sme kupovali permanentky na Letný filmový festival pracujúcich a presviedčali tety v kine, že na Veľký bazár máme dosť rokov, všetci sme čítali to isté a všetci to isté počúvali. Vyrástli sme na rovnakých večerníčkoch, desili sa Raťafáka Plachtu a premýšľali nad tým, čo za životnú formu je Dancúľ.
V žiadnom prípade tu nechcem smútiť ani obhajovať zhovadilosť toho, v čom generácia pred nami musela prežiť viac rokov, ako jej bolo milé, a nikto z jej príslušníkov so zdravým rozumom za tým nemôže zaplakať, len chcem poukázať na to, že my môžeme spomínať viac-menej bez bolesti a získali sme čosi, čo nás už navždy bude spájať.

Nikto odo mňa nikdy nechcel, aby som veril Majorovi Zemanovi, pre mňa to navždy zostane len seriál, racionálne si uvedomujem, že bol, stále je lžou, ale také sú všetky príbehy. Major Zeman je však aj pravdivý a navždy pravdivým zostane v zážitkoch, ktoré vyvolal ako fikcia, lebo aj také sú všetky príbehy. Stačí, ak poviem Studňa alebo Mimikry, prípadne Bič boží a svojich spoznám medzi všetkými.

Mali sme distingvovaný opijáš, recepciu po nejakej konferencii, víno sa pilo, chlieb sa jedol, reči sa viedli a ktosi zvonku sa pozastavil nad tým, ako podobne my v mojich rokoch tu u nás uvažujeme, ako podobne vidíme svet, ako podobne reagujeme. Jazykový lektor z nejakej lokálnej univerzity v Iowe, ktosi z Freiburgu a dobrodružný pár anglických literárnych teoretikov. Náš vekový priemer, mladá generácia humanitných (pardon za výraz) vedcov pri jednom stole. Ktosi z nás urobil žart, nepodaril sa príliš, lebo sme mu rozumeli len my. Normálne sa použil nejaký odkaz, čosi o protoerotickej dimenzii Jofreya De Peyraca. Ale aby som nezdržoval, keď sme skúšali vysvetliť, prečo sme sa smiali, vysvitlo, že nikto z nich, cudzincov, nedokáže nájsť kultúrny styčný bod celej svojej generácie. My sme ich sypali desiatky, ľudia z Bratislavy, Prešova, Prahy, Olomouca i Brna, od nás. Nikdy predtým sme sa nevideli, ale nebol to žiadny problém. Je jasné, že globálne asi taký bod nájsť nemožno, ale keď som sa toho človeka z Iowy pýtal, či nejestvuje niečo, čo by ho takýmto nostalgizujúcim spôsobom spojilo so všetkými Američanmi jeho veku bez rozdielu, povedal, že nie. Áno, pamätal si na E. T. mimozemšťana a ešte na Bonanzu a Dallas, ale nebol si istý, či by fungovali univerzálne. S ľuďmi, s ktorými vyrástol, by problém nebol, ale vôbec si nedokázal predstaviť, ako by ho Bonanza či E. T. mohli spriazniť s kýmsi anonymným v jeho rokoch povedzme z Utahu. Angličania na tom boli podobne. Zhodli sa síce, že by takto mohli fungovať Monty Pythons, ale napadnúť to muselo mne a Nemec neprišiel tiež na nič, mnou podsúvaný Winettou fungoval len na nás.

Síce banálny, ale urobil som si záver. Máme to len my. A možno Maďari a Poliaci, ale tam kultúrna cenzúra nebola taká silná, takže za to ruku do ohňa nedám. Ani prst. A tým my myslím nás, tridsiatnikov, lebo teraz už to nefunguje. Mizne to rok po roku, posledné roky už sa to stráca úplne. So študentmi na začiatku semestra totiž vždy po spoločnej generačnej kultúrnej skúsenosti pátram po čo najranejšej a veru tento rok tých štyridsať devätnásťročných kolegov nenašlo nič, čo by sa nejakým spôsobom podpísalo na všetkých. Ani Ninja korytnačky nie, ani Lunetic, ani Gumkáči a Káčerovo.            

Už to tak vyzerá, že sme poslední svojho druhu, priatelia, tak nabudúce dakde pri pohári môžeme dať reč trebárs o Linde Veszprémovej, či ako sa tá maďarská karatistka volala. Veď vy už budete vedieť, koho mám na mysli.