Hľadanie stratenej nádeje

Mám rád pocit, keď mi po tele behajú zimomriavky a zabudnem aj dýchať, pretože nejaká časť mojej mysle si uvedomuje, že je svedkom niečoho veľkého. Niečoho, o čom sa bude ešte veľa hovoriť, lebo bude o čom. Nerád robím uponáhľané prognózy a silné vyhlásenia, ale keď už je priestor, škoda ho nevyužiť. Potomkovia ľudí sú pre mňa jedným z míľnikov modernej kinematografie, ktorý svieti ako maják na všetky ostatné filmy, zúfalo sa topiace okolo.

Zúfalá je aj situácia, do ktorej diváka film hneď na začiatku hodí. A keď hovorím hodí, nepíšem to preto, že sa mi to hodí. Alfonso Cuarón bezprostredne v prvých minútach veľmi elegantne naznačí problémy, s ktorými svet v roku 2027 bojuje a zároveň vám vylepí takú audiovizuálnu facku, až si budete chcieť chytiť líce, či vás neštípe, lenže Cuaron je sviňa a na nič také vám nedá čas.

Na svete sa prestali rodiť deti. Nikto nevie prečo, ženy začali byť prosto neplodné. Práve zomrel najmladší občan planéty a zdeprimované ľudstvo sa dostáva na hranu absolútnej anarchie. Spoločenský systém sa očividne rozpadá a o to silnejšie sa snaží držať občanov pod kontrolou. Ovzdušie beznádeje iniciuje vznik teroristických skupín, ktoré sa slepo snažia bezvýchodiskovú situáciu zmeniť. Novú nádej by mohla priniesť tehotná dievčina Kee, v bezdetnom svete je však prísľub nového života nebezpečne cenná vec.

Bolo by odo mňa hlúpe a najmä zbytočné prezrádzať viac. Výpoveď o spoločnosti, ktorá nie je tej našej natoľko vzdialená, by bola silná aj bez prepracovaného príbehu. Pár sekúnd reklamy na samovražedné pilulky, ktorú hlavný hrdina v televízii sleduje, zamrazí viac ako umelo vypointované bubliny. A najmä dnes, keď sa otázky relatívnych hraníc slobody a terorizmu riešia s nevídanou naliehavosťou.

Čaro filmu však leží hlavne na atmosfére, ktorú sa darí Cuaronovi vyvolať. Keď pred pár rokmi premenil prefarbenú popcornovú sériu Harryho Pottera na krásne temnú rozprávku, bol som veľmi milo prekvapený. V Potomkoch ľudí tento dar využíva úplne naplno – prostredie anarchiou zmietaného Londýna je sivé a chladné, no zároveň pútavé.

Z rozbitých budov a stále zahmlenej oblohy je človeku úzko, o to viac v nich ale vynikne každá akcia. A keď už príde akcia, nepozeráte sa na ňu, ste jej súčasťou. Dynamická kamera, ktorá je pri akčných scénach neustále nalepená na Cliveovi Owenovi, je sama osebe dôvodom film vidieť.

A dobre, že sleduje práve jeho, pretože Clive Owen je skvelý. Cynický, beznádejný, znechutený životom. Nasratý. Energický. Smutný. Šťastný. Skvelý.

Potomkovia ľudí o nádeji pre ľudstvo nielen hovorí, dnešnému filmovému svetu aj nádej dáva. Nádej, že umenie sa dnes nemusí redukovať na bezduchú hru s formou (Miami Vice), ale môže ju efektívne využiť k zintenzívneniu posolstva a atmosféry. Nádej, že filmový jazyk ešte nie je vyčerpaný a môže sa vyjadrovať k otázkam, ktoré si koledujú o odpovede. Nádej, za ktorú som vďačný.

Potomkovia ľudí, Children of Men. Veľká Británia – USA, 2006, kino, 109 min.

Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón podľa literárnej predlohy P. D. Jamesovej
Hudba: John Tavener
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hrajú: Clive Owen – Theodore Faron, Julianne Mooreová – Julian Taylorová, Michael Caine – Jasper Palmer, Chiwetel Ejiofor – Luke, Claire-Hope Ashiteyová – Kee
Oficiálne stránky filmu: http://www.uip.co.uk/childrenofmen/, http://www.childrenofmen.net/