Public/Private

Už dlhšie sa snažím pochopiť, prečo Slováci sú, pokiaľ ide o politiku, takí, akí sú. Čo je zdrojom našich „špecifík“, ktoré nás zreteľne oddeľujú nielen od západných národov, ale aj od našich visegrádskych susedov? Kde sa v nás berie ochota nechať sa zastupovať takým panoptikom hrôzy, aké reprezentuje Fico, Mečiar, Slota, Ľupták, Ševc a iné spriaznené kreatúry? Prečo sa naša politická kultúra zaraďuje do suterénu ešte aj v porovnaní s okolím? Prečo máme takú mizernú kultúru medziľudských vzťahov? Atď. Otázky nad otázky. V Pravom Spektre sme preto dokonca zriadili celú rubriku s názvom Slovenská otázka. Víkendové komunálne voľby mi opäť dali jednu čiastkovú odpoveď.

Vplyv Hríbových moralizujúcich editorialov
Istá moja kamarátka sa počas sobotnej cesty na rodinnú oslavu rozhodla zastaviť sa vo volebnej miestnosti a hodiť do urny lístok s menom miestneho „menšieho zla“. Vyplnila hlasovací lístok, hodila ho dnu a pri odchode z budovy ju na chodbe zastavil podnapitý člen volebnej komisie. Bol to nejaký starý chruňo, že vraj učiteľ školy, kde sa volebná miestnosť nachádzala a chytiac ju za zadok sa kvázi žoviálne spýtal, či nemá chuť ísť si s ním von zapáliť. Z úst mu vraj páchol chľast na sto honov, a tak ho kamarátka odstrčila preč a rýchlym krokom opustila budovu.
Keď vyšla von, rozhodla sa – zrejme trochu šokovaná kortešačkovou skúsenosťou a zároveň ovplyvnená Hríbovými moralizujúcimi editorialmi, ktorými ju pravidelne masírujem –, že to tak nenechá. Zavolala na políciu, že jeden člen obvodnej volebnej komisie je silne pod vplyvom alkoholu, a možno dokonca poslala sťažnosť na Ústrednú volebnú komisiu do Bratislavy.

V sobotu večer, keď sme aj s partiou čakali pred miestnym kinom na začiatok premietania novej bondovky Casino Royal, nám celú príhodu mierne rozrušená vyrozprávala a my sme ju... vysmiali. Krútili sme nad ňou hlavou, prečo rieši také hovädiny a viacerí z nás skonštatovali, že teraz, keď to spomína, aj my sme mali nejakých opitých ľudí v komisii. Každopádne, debata sa od volebných frustrácií našej známej zvrtla späť k pôvodnej téme rozhovoru, a to senzačnému tehotenstvu jednej spolužiačky z gymnázia.
„Ste presne jak moja rodina!“ vykríkla zrazu naša kamarátka. Spozorneli sme, lebo až takú poklonu sme nečakali: „Aj oni ma dnes na tej oslave úplne odfajčili, že čo to riešim a až do večera ohovárali susedov a známych, ale čo keby to každý bral ako vy?!“ A vtedy som si spomenul na Slovenskú otázku. Áno, toto je jeden z rozdielov medzi Slovenskom a Západom, keď to my robíme nielen inak, ale presne naopak ako oni.

Susedova záhradka
Vezmime si také Anglicko. Aj keď tam multi-kulti a ľavicovo-liberálna politická korektnosť dávajú starým dobrým viktoriánskym cnostiam poriadne zabrať, vo všeobecnosti sa dá povedať, že Briti si stále udržujú odstup od súkromia iných ľudí. Vlastná záhradka je tam posvätná a prirodzený záujem ohovárať, klebetiť a starať sa do súkromia iných ľudí spoľahlivo uspokojuje agresívny ostrovný bulvár a jeho záujem o intímny život celebrít a kráľovskej rodiny.    
Čiže súkromie si ľudia vo Veľkej Británii ešte stále zvyknú chrániť. Naproti tomu beda, ak niekto zneužije svoje právomoci verejného činiteľa. Ani v tomto už Angličania nie sú tým, čím bývali, no ak im niekto zhora šliape na ich práva, dokážu sa zorganizovať a zatlačiť na veci tak, aby fungovali v prospech verejnosti.

Moja známa, samozrejme, konala správne. Nie je v poriadku, ak naše hlasy sčítavajú opití členovia volebnej komisie. Ak budeme pred takýmito prípadmi zatvárať oči, zanedlho tu budú voľby pripomínať pomery v Hornej Volte. Zaostalé a vyspelé národy sa od seba líšia práve ochotou verejnosti tolerovať v politike takéto „špecifiká“.  
Zrejme to bude dlhou tradíciou neslobody. Niekde sme si povedali, že pokiaľ ide o verejný priestor, nebudeme hasiť, čo nás nepáli. Do politických svinstiev na veľkú radosť politikov až tak nos nestrkáme, zatiaľ omnoho radšej riešime sexuálny život a neveru u susedov, kto a ako prišiel dogabaný v nedeľu do kostola, a odkiaľ má ten chlapík odvedľa na svoje nové fáro.

Možno je to preto, že štát dlhé desaťročia nemal rešpekt pred naším súkromím, a tak ani my nemáme vypestovaný rešpekt voči súkromiu našich blížnych. Alebo to možno bude vidieckou atmosférou Slovenska plného malých ľudí a malicherných doťahovačiek. Ktovie?

Keď sa bondovka skončila, išli sme ešte na pivo a po príchode domov som sa z internetu dozvedel, že v našom meste vyhralo „menšie zlo“ (volil som ho aj ja) a že v Žiline prekvapujúco prehral Slota. Možno to s našou rezignáciou na „svinstvá verejné“ prestáva byť až také zlé, pomyslel som si. Ak kšefty politikov začnú smrdieť príliš, dokážu voliči zasiahnuť aspoň niekde. Ešte keby sme tak skúsili viac rešpektovať susedovie záhradku.