Keď Gilliam spojí Alenku v krajine zázrakov a Psycho

Historky o večných bojoch Terryho Gilliama s hollywoodskymi štúdiami sú notoricky známe. Producenti vedia, že pracovať s ním sa oplatí, no zároveň sa boja jeho neviazanej predstavivosti a absurdných nápadov. A zjavne majú prečo. Pochybujem, že po Krajine prílivu tohto 64-ročného chlapca ešte niekedy niekto nechá s kamerou bez dozoru.

Krajina prílivu je nezávisle nakrútenou adaptáciou rovnomenného románu Mitcha Cullina. V atmosfére voľnosti, akú Gilliam už snáď ani sám nepamätá, vytvoril film, ktorý sa nedá porovnať s ničím, čo sa bežne vyskytuje v našich kinách a kluboch. Je jednoducho gilliamovský. Možno až príliš.

Deväťročná Jeliza-Rose vo svojom krátkom živote zažila všeličo. Nie náhodou je jej obľúbenou knihou Alenka v krajine zázrakov. Realita jej totiž veľa príjemných zážitkov neponúka: vypĺznutý rockerský otec Noah ani matka závislá od bohviečoho všetkého nevedú práve príkladný rodinný život. Fakt, že najlepšími kamarátkami dievčatka sú štyri odpadnuté bárbinovské hlavičky, len umocňuje dojem, že malej to na harddisku nejaký ten škrabanček muselo zanechať. Po náhlej smrti matky a úteku z mesta sa Jeliza-Rose ocitá s otcom v polorozpadnutom dome uprostred texaských polí. Tu sa jedna z Noahových početných heroínových „dovoleniek“ nešťastnou náhodou predlžuje na nekonečno.

Jeliza-Rose si však s rozkladajúcou sa mŕtvolou, sediacou uprostred obývačky, starosti nerobí. Naopak. Oteckovi sem-tam pomedzi spuchnuté fialové pery vtlačí prstíkom do úst trochu arašidového masla a prehodí vtipnú poznámku o prdení. Má totiž plné ruky práce s prezliekaním sa do starých šiat, hraním sa na ponorku s mentálne retardovaným susedom Dickensom a schovávaním sa pred jeho strašidelnou jednookou sestrou Dell, ktorej záľuba vo vypchávaní zvierat a balzamovaní mŕtvol tak trochu prerástla cez hlavu. Leto u babičky ako vyšité.

Fantazijné obrazové vyčíňanie je u Gilliama bežné, pochopiteľné a koniec koncov žiadané. Doteraz bolo však vždy viazané na príbehovú kostru. Absencia prepracovanejšej dejovej linky však nie je jediným problémom Krajiny prílivu. Všetky obdivuhodné nápady, viac či menej absurdné, strašidelné, odporné či smiešne, začnú svojím opakovaním po chvíli diváka nudiť.

Plynulým výpočtom strácajú bizarné zážitky malej hrdinky hravé čaro a svojskú príťažlivosť, počiatočné nadšenie sa pomaly, ale isto mení na túžobné očakávanie konca. Kde sa stala chyba? Kde je chýbajúci kúsok skladačky, bez ktorého obraz nebude kompletný? Informácia, čiastkový význam, pointa, ktorá to celé zastreší?

Filmová skutočnosť je už na prvý pohľad dostatočne mrazivá aj pre ostrieľaného dospeláka. Gilliam však svoju hlavnú hrdinku nenechá vidieť veci také, akými sú v skutočnosti. Že je vlastne narkomanská sirota, ponechaná sama napospas osudu v schátralej barabizni a jej najbližšími susedmi sú hovoriaca veverica, vyšinutá nekrofilná ženská a jej čerstvo sexuálne prebudený post-lobotomický mladší brat. Nevadí. Poďme radšej stavať pasce na žraloka v obilnom poli a naháňať húfy svetlušiek v prevrátenom hrdzavom autobuse.

Gilliamovi sa nanešťastie do filmu z predlohy nepodarilo preniesť jednu zásadnú rovinu a dať jej patričný a nutný význam. Rovinu spokojnosti a šťastia uprostred šialeností a bizarností na hranici nočnej mory. Krajina prílivu je preto iba výborne nakrútený fantazijný príbeh.

Čakali sme od neho predsa len viac.

Krajina prílivu, Tideland. Kanada – Veľká Británia 2005, kino, 122 min.

Réžia: Terry Gilliam
Scenár: Terry Gilliam a Tony Grisoni podľa literárnej predlohy Mitcha Cullina
Kamera: Nicola Pecorini
Hudba: Jeff Danna, Mychael Danna, John Goodwin
Hrajú: Jodelle Ferlandová – Jeliza-Rose, Janet McTeerová – Dell, Brendan Fletcher – Dickens, Jennifer Tillyová – kráľovná Grunhilda, Jeff Bridges – Noah, Dylan Taylor – Patrick 
Oficiálna internetová stránka: http://www.tidelandthemovie.com/