Konšpiračný horor ako návod na spasenie sveta

Spisovatelia s výrazným autorským rukopisom to majú ťažké. Ich špecifický rukopis je presne to, čo ich odlišuje od iných autorov, to, čím si najviac získali čitateľa. Lenže po prvej knihe príde druhá, prípadne tretia či šiesta a čitateľ má nástojčivé a zároveň veľmi protirečiace očakávania: na jednej strane chce, aby autor svoj špecifický štýl zachoval, a zároveň očakáva, že ho bude stále znovu prekvapovať. Presne s týmto očakávaním musí bojovať aj jeden z najvýraznejších a najosobitejších spisovateľov súčasnosti, Chuck Palahniuk (čítaj Pólanik). Respektíve spolu s ním s týmito očakávaniami bojuje aj jeho verný čitateľ.

Ak poznáte Palahniukove knihy, pravdepodobne vám nie je neznámy ani autorov osobný a osobitý príbeh. Jeho starý otec zastrelil babičku. Keď našiel pod posteľou Chuckovho otca, namiesto neho si sám odstrelil hlavu. Otca však násilná smrť neminula. Po troch rozvodoch, keď sa zoznámil s istou dámou na inzerát, ho zastrelil jej manžel. Obidvoch zastrelil a zapálil. Chuck pre vraha požadoval trest smrti a bol prítomný aj na jeho poprave. Po elektrošokovej terapii sa rozhodol konfrontovať svoje strachy. Najprv sám so sebou a napokon s celým svetom. Keď sa ho dnes pýtajú, prečo začal písať tak neskoro, až vo veku 33 rokov, tak na to odpovedá, že bolo príliš veľa drog, ktoré bolo treba vyskúšať. A že sa nestal ich obeťou, za to zas vďačí skutočnosti, že ho sex a drogy začali nudiť. A tak sa dal na písanie.  

Chuck Palahniuk je autor, ktorého asi najviac preslávila vydarená filmová adaptácia jeho druhého románu Klub rváčů (1996, český preklad vyšiel v roku 1998). Potom už išla rýchlo jedna kniha za druhou: Program pro přeživší (2000, po česky 2002), Zalknutí (2001, po česky 2003, tu je recenzia od Jura Malíčka), Ukolébavka (2002, po česky 2005) a Deník (2003, po česky 2006). Do češtiny zatiaľ nebol preložený jeho najnovší román Haunted (2005). Do slovenčiny nebolo zatiaľ preložené nič. Keď už sme pri prekladoch, nedá mi nespomenúť, že do češtiny je Palahniuk preložený brilantne, okrem Klubu bitkárov všetky jeho texty vyšli v Odeone v preklade skvelého Richarda Podaného. Pohral sa s mnohými prekladateľskými orieškami (ukážku v češtine nájdete tu, v angličtine tu), za všetky spomeniem napríklad názov ostrova, kde sa príbeh odohráva. V pôvodnej verzii je to Waytansea Island a v preklade ostrov Potchkeysea. Až v kontexte románu pochopíte, prečo názov ostrova prekladal a prečo práve takto.

Všetky Palahniukove romány spája v úvode spomínaný špecifický autorský rukopis. Brutálne ironické, nekorektné, absolútne súčasné a pritom akosi mysticky mimo súčasnosti, šialene rýchle až pohlcujúce rozprávanie, refrénovito sa opakujúci drsný hovorový jazyk. A samozrejme hlavný hrdina, inteligentný loser, tak trochu divný, rovnako ako autor. Po prečítaní niekoľkých románov sa čitateľovi začnú všetky príbehy zlievať do jedného, i keď zápletka je vždy iná, menia sa aj postavy, prostredie, v podstate všetko. Ale stále je to ten istý Palahniuk. Stále tak isto vynikajúci Palahniuk.

S takýmito pocitmi a očakávaniami som otvárala aj najnovší český preklad jeho románu Denník. I keď anotácie hlásali zásadné zmeny v zaužívaných postupoch, je to zas ten starý dobrý Palahniuk. Ak je v niečom zásadná zmena, potom v tom, že rozprávačom nie je muž, ale žena, i keď žena, ktorá má s predošlými hrdinami dosť spoločné – outsiderka, nepríťažlivá, netalentovaná, frustrovaná. Ak je tento román odlišný od predošlých, tak tým, že nepohltí čitateľa hneď, od prvej strany. Ale o čo dlhšie trvá naladiť sa na Palahniukovo širšie a pomalšie rozprávanie, o to ťažšie sa táto kniha potom púšťa z rúk. Ja som ju od strany 45 musela dočítať na jeden záťah. Nové je aj oveľa výraznejšie mentorovanie, hoci spasiteľský syndróm z Palahniuka cítiť vo všetkých jeho románoch.

Misty, hlavná hrdinka románu, píše podľa vzoru námorníckych manželiek denník pre svojho muža Petra. Ten leží v nemocnici v kóme po nevydarenom pokuse o samovraždu. Misty pôvodne chcela byť maliarkou, študovala umeleckú školu, ale po zoznámení s ním vzápätí otehotnela, vydala sa, presťahovala sa na ostrov, kde celé generácie žije jeho rodina. Namiesto maliarky sa z nej stáva unavená a frustrovaná chyžná v hoteli, ktorej na všetky príkoria osudu pomáha dať si pár panákov. Po manželovom pokuse o samovraždu vychádza najavo, že v domoch, ktoré rekonštruoval, písal po stenách podivné zlovestné proroctvá o ostrove a jeho obyvateľoch. A potom tie miestnosti zamuroval. Pod tlakom rodiny a celej komunity ostrova začína Misty za mierne bizarných okolností opäť maľovať. Podľa legendy práve jej obrazy majú ostrov spasiť.

Ťažko prezrádzať viac. Všetky podivnosti a záhady do seba zapadajú a postupne sa odhaľujú. Žiadna z bizarností, vrátane historických odbočiek o chorobách a utrpení rôznych umelcov, nie je však v románe samoúčelná, naopak, čím väčšia zvláštnosť, tým jednoznačnejšie do výsledného obrazu zapadá. Hororovou atmosférou román od začiatku pripomína romány Iru Levina Rosemary má dieťatko a Stepfordské paničky. Ako som sa dočítala v zaujímavom doslove od Michala Nanoru, nie je to vôbec náhoda, pretože Ira Levin bol v tomto prípadne skutočne Palahniukov veľký vzor. V rozhovore pre Metroactive books autor dokonca tvrdí, že románom Denník chcel urobiť to isté čo Ira Levin na prelome 60. a 70. rokov, teda cez vtipné metafory šikovne pritiahnuť pozornosť čitateľa k dôležitých sociálnym otázkam doby a uvažovať o nich. Zatiaľ čo Rosemaryno dieťatko hovorilo najmä o práve ženy na kontrolu nad svojím telom a Stepfordské paničky boli zas o prudkej zápornej reakcii mužov na feminizmus. Uznávam, že konšpiračný horor sa Palahniukovi podarilo podľa vzoru Levina vytvoriť skutočne dobre, nie som si však istá, či sa mu podarilo aj tak čisto a múdro reflektovať problémy súčasnej spoločnosti. Resp. reflektoval ich dobre, len si nie som istá, či sa mi páčia jeho hotové riešenia. Ale takí sú už spasitelia, nikdy nám neponúkajú alternatívy, pretože sú presvedčení, že správne je aj tak len to ich jediné riešenie. To už sa mi zdá lepšie riešenie, ktoré ponúka na všetky problémy jeho hrdinka Misty. Treba si dať panáka. Aspirín. Repete.

Chuck Palahniuk: Deník. Preložil Richard Podaný.
Euromedia Group – Odeon, Praha 2006, 248 stran.

Knihu na recenzovanie poskytlo virtuálne kníhkupectvo Martinus.