Vždy som Čechom úprimne závidela architekta a zároveň herca, autora, míma a zabávača, jednoducho vzácne renesančnú osobnosť Davida Vávru a jeho televízny seriál Šumná města. Geniálne v ňom prepojil svoje odborné vzdelanie a tvorivé schopnosti, aby jednoduchým a divácky atraktívnym spôsobom ukázal Čechom, aké architektonické skvosty doma majú a že môžu byť na ne právom hrdí. Bol to údajne najsledovanejší český seriál v histórii ČT, ktorý naučil aj toho najjednoduchšieho Čecha pozerať sa vo svojom meste vyššie ako len na výklady obchodov. (Ak niekde uvidíte knižku rozhovorov, ktoré urobil David Hrbek a vyšla pod názvom Šumný Vávra v roku 2001 vo vydavateľstve Pražská scéna, okamžite ju berte a čítajte. Mne sa ju napríklad podarilo ukoristiť u kolegu Ondřejíčka v čitateľskom kútiku na záchode, ale možno ešte v nejakom zapadnutom kníhkupectve na ňu narazíte aj menej pokútnym spôsobom.)
Do siene nacionálnej závisti mi nedávno pribudol ďalší Čech, ktorého klon by som veľmi rada dopriala aj nám Slovákom. Volá sa Václav Cílek a je to geológ. Aj na neho som narazila v tichom čitateľskom ústraní u kolegu, tentoraz u Malíčka, v niekoľko rokov starom čísle časopisu Marianne Bydlení, kde s ním bol uverejnený pozoruhodný rozhovor o českej krajine. Tam som našla aj zmienku o jeho knihe Krajiny vnitřní a vnějšía od tej chvíle som po nej začala pátrať. Nebolo to celkom jednoduché, pretože od svojho vydania je neustále vypredávaná a z Václava Cílka urobila jedného z najčítanejších českých autorov napriek tomu, že nepíše beletriu a už vôbec nie poklesnutú. Svedčia o tom ocenenia, ktoré zbiera, kade chodí – Najlepšia česká nonfiction roku 2002 podľa ankety Lidových novin, Nominácia na cenu Magnesia Litera 2003, Cena Toma Stopparda za rok 2004 (tú získali Krajiny spolu s ich voľným pokračovaním nazvaným Makom, kniha míst). O popularite knihy zasa svedčí niekoľko beznádejne rozobraných dotlačí a aj to, že v roku 2006 vydané druhé, doplnené vydanie muselo mať v marci tohto roku už tretiu dotlač.
S takýmito referenciami človek očakáva od knihy možno až priveľa a ľahko sa môže stať, že kniha potom jeho prehnane vysoké očakávania nenaplní. Mám teraz dosť ťažkú úlohu, ako knihu zhodnotiť, aby som vás presvedčila, že táto kniha za prečítanie skutočne stojí, i keď nie ste práve českí lokálpatrioti, a zároveň vám nespôsobila isté sklamanie, ktorému som sa po jej prečítaní predsa len nevyhla.
Začnem teda tým, prečo Čechom Cílka tak závidím a mrzí ma, že na Slovensku a o Slovensku žiaden geológ takýmto spôsobom nepíše. Cílek, podobne ako architekt David Vávra, dokáže veľmi príjemným, zrozumiteľným a atraktívnym spôsobom približovať komplikované záležitosti svojho vedného odboru, plynulo prechádzať do iných vedných disciplín, nielen prírodných, ale i humanitných, a to všetko písať tak, že čitateľ – teda český čitateľ! – zažíva mohutný príval hrdosti, v akej úžasnej geologicky aj všelijako inak výnimočnej krajine žije a má okamžite potrebu vyraziť k prvej skalke, k prvému mestskému výkopu, rieke či lesíku a začať to všetko podrobne skúmať, dotýkať sa a preciťovať – našťastie pre nás, tá potreba sa dostavuje rovnako intenzívne aj u slovenského čitateľa.
Ako napovedá nadpis, kniha je rozdelená do dvoch častí. Prvá polovica textov rozpráva o krajine vonkajšej – fyzickej, o geologických základoch, geodiverzite, o vode a povodniach, o premenách krajiny, o histórii miest, o horizonte krajiny a jej premenách v čase. Druhá časť knihy je venovaná vnútorným krajinám duše – fenoménu genia loci, keltským bohom a Zelenému mužovi, putovaniu po posvätných miestach a pochopeniu, kam človek patrí.
Kniha je plná podnetných, často kontroverzných myšlienok. Napríklad medzi odbornou geologickou verejnosťou vzbudila po prvom vydaní veľké debaty autorova teória o meteorickom pôvode českej krajiny. Tým, čo sa triezvo pozerajú na súčasnú hystériu okolo globálneho otepľovania, sa zas môže zdať Cílek na to, že je geológ, až prekvapivo antropocentrický, pretože práve geologické, presnejšie geochemické argumenty významne spochybňujú dnes tak extrémne zdôrazňovanú úlohu človeka pri spôsobovaní otepľovania. Nám Slovákom sa zas nemusí celkom pozdávať vymedzenie českej krajiny a českej mentality areálom, kde sa pečie jablková štrúdľa, veď tá sa pečie aj u nás, aj u Maďarov. Zaujímavé sú aj jeho geopolitické úvahy, napríklad o tom, že projekt Spojených štátov európskych je už od čias svätováclavských úplne pomýlený. Podľa Cílka je európska civilizácia viac kultúrou individualít, ktoré sú schopné sa dohovoriť, než súborom jednotných pravidiel obrovského impéria. Dôkazom toho je okamžité trieštenie štátov do menších celkov, kedykoľvek to dejiny dovoľovali. Už z uvedených príkladov vidno, že autor sa nebojí žiadnej témy a rozhodne sa nedrží len svojho geologického kopyta.
Mohlo by sa zdať, že pre laika budú náročnejšie na čítanie a pochopenie úvodné texty, ktoré sú predsa len odbornejšie ladené, ale na moje veľké prekvapenie čitateľsky náročnejšia bola druhá časť textu, v ktorej sa Václav Cílek dostáva k snom, víziám a priam až mystickým zážitkom spojeným s krajinou. Návod na čítanie ponúka sám autor: nie vždy je možné všetko rozumovo pochopiť a zvládnuť. Občas je jednoduchšie sa tomu poddať a riešenie často prebleskne zážitkom, obrazom. Vízie však nie sú obyčajné skratky k riešeniu, sú vzácne a často aj nepríjemné, lebo tým, že pramenia mimo obvyklej reality, spochybňujú realitu vžitú.
Ak teda zvolíte príliš racionálny prístup k čítaniu Václava Cílka, ak sa jeho textom celkom nepoddáte, môže sa vám stať, že vás prílišné metafyzično v záverečnej časti knihy trochu zmätie. Tiež je dobré vedieť, že kniha nie je písaná ako jeden celistvý, na seba nadväzujúci text. Je to súbor rôznych článkov a textov, ktoré boli pred knižným vydaním publikované pri rôznych príležitostiach v rôznych médiách, teda nemajú úplne jednoliatu úroveň, jazyk ani štýl. Nájdete tu výklady, rozhovory, úvahy aj denníkové úryvky. Na menších plochách článku sa Václav Cílek číta skutočne dobre, všetky argumenty a príklady hladko smerujú k peknej pointe. Na veľkej ploche knihy však už tá pointa nie je jednoznačne čitateľná. V každom prípade je zo všetkých textov čitateľné naliehavé volanie po ochrane a pestovaní krajiny, nielen pre ňu samotnú, pre neživú a živú prírodu, lebo tá sa o seba dokáže celkom dobre postarať aj sama, ale najmä kvôli nám samotným ľuďom a našej vlastnej duši.
Václav Cílek: Krajiny vnitřní a vnější, druhé, doplnené vydanie
Vydavateľstvo Dokořán, 2006
Druhé vydanie je rozšírené o oddiel Právo na krajinu (ak máte prvé vydanie a nechcete si kupovať novú knihu, môžete si doplnenú časť stiahnuť v PDF formáte).
Knihu na recenzovanie poskytlo kníhkupectvo Martinus.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [8]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|