Už nechcem stáť mimo!

Zhruba takto: holokaust nebol, všetci sme obeťami globálneho sprisahania, studená vojna bol umelý konštrukt, aj všetko ďalšie, Dvojičky si Američania zhodili sami, aby mali zámienku proti Islamu a Arabom a mohli rozpútať vojnu proti terorizmu a vojnu na Blízkom východe. Kvôli rope, a kvôli Izraelu, ktorý je v ohrození. Bush je len nástrojom a Ahmedinedžád tiež, aj Blair, jednoducho všetci a do konca mesiaca bude napadnutý Irán, ale ešte pred tým bude veľký teroristický útok kdesi v USA, ale skôr v Európe, lebo tu sa to hodí viac.

Stretne Kohn Leviho v Kremli.

„A čo vy tu,“ spýta sa ho „veď minule som vás videl v Bielom dome?“

„Firma je ich, kšeft je náš!“

O svetovom sprisahaní viem asi všetko, je toho plný internet, nakoniec, tiež je súčasťou toho sprisahania, spôsobuje informačný zmätok a manipuluje nami, vyvoláva pochybnosti a pritom sa snaží čo najviac nás zmiasť. Len slepí a hluchí to nevidia. Nič nemôžeme ovplyvniť, len si vytvoriť vlastný názor, ktorý, nech je už akýkoľvek, celkom korešponduje so zadaním objednávateľov – teda sprisahancov. Či na sprisahanie verím, či nie, nie je to moja vec, z dostupných informácii som si vybral presne to, čo som si mal vybrať podľa toho, aká som osobnosť. Je to súčasť ich plánu. 

A napriek tomuto všetkému som sa znova nechal zatiahnuť do debaty na politickú tému. Vynikajúco sme si s kamarátmi podiskutovali, každý zo svojej pozície, vysvetlili sme svoje stanoviská, spochybňovali si ich navzájom, súkali sa argumenty z rukáva, presne také, aké sme potrebovali, uchyľovali sme sa aj k nefér krokom, apelovali na svoj zdravý rozum, úsudok, prípadne svetonázor, pocvičili sme sa v eristike a dve a pol hodinky, ktoré zvyčajne trávime rozhovormi o videohrách, seriáloch, knižkách, veľkostiach porcií a vzťahoch, ubehli ako voda. Jednoducho, perfektné stretnutie priateľov, ktorí sa majú veľmi radi a dali by za seba ruky, nohy a vôbec všetko do ohňa, hoci sa názorovo v niektorých veciach nestretnú a v iných zase hej. Nestretáme sa napríklad v svetovej politike, ale všetci sme presvedčení, že rezeň je viac jedlo, ako cestoviny.         

Keď sme sa rozišli, znova som prehodnotil svoj postoj k témam, o ktorých bola reč. O rezni niet pochýb, inde to už také jasné nebolo. Môže si niekto dovoliť zbúrať dve fakt veľké budovy aj s ľuďmi, ešte k tomu so svojimi? Len kvôli zámienke a verejnej mienke? Prečo nie, pokojne, ľudský život v horizonte civilizácie nemá cenu, ani jeden, ani dva, ani tisíc, ani milión, keď sa im prepiekli dve svetové vojny, prečo by sa im neprepieklo niekoľko tisícok mŕtvych, hoci boli domáci?

Nie, tak otázka nestojí, nerobím si ilúzie. Iné je to, ak sa sám seba spýtam, či tomu verím. Neverím. Asi. Povedzme, že mám pred sebou dve tvrdenia, obe sa dajú podložiť solídnymi argumentmi. Jedno tvrdenie je, že svetové sprisahanie existuje, druhé, že neexistuje. Ktoré tvrdenie je správne, respektíve, ktoré sa zhoduje s ontologickou realitou, a ktoré nie? Záleží od argumentov? Nie, len od mojej ochoty prijať ich, uveriť im. Sám som nakonfigurovaný tak, že mám pred sebou dve lži, pričom jednej z nich uverím ľahšie a druhej jednoducho nie som schopný uveriť.

Ja na svetové sprisahanie neverím, ani na sionistické, ani na slobodomurárske, ani na hollywoodske, jediné, ktoré som ochotný prijať, je, že sa proti mne spolčili výrobcovia fast foodov a všetci do svojho jedla pridávajú rovnakú drogu, lebo inak nie je možné, aby mi všetky fast foody naozaj chutili. Inak neverím na žiadne. Neverím, že Američania si zhodili Dvojičky sami, neverím, že holokaust nebol, neverím, že o osude sveta rozhoduje úzka skupina ľudí, sledujúca nejaký konkrétny alebo nekonkrétny cieľ. Ale prajem si to.

Na druhej strane, verím, že ak sa moje presvedčenie nezhoduje so skutočným stavov vecí, tá skupina má na to rozhodovanie nárok aj právo. Ak naozaj sú, sú kurevsky dobrí v tom, čo robia a majú to totálne premyslené, do najmenšieho detailu. Majú financie, logistiku, možnosti a čo je najdôležitejšie, majú spoločný cieľ, nech je akýkoľvek. Ak sa im aj čosi nepodarí, nakoniec z toho dokážu urobiť svoju výhodu. To, čo ma najviac zaujíma, je, koľko ich je. Sú to všetci židia? Musíte uznať, že sa to ponúka. Alebo je to len menšia formácia? Povedzme päťdesiat ľudí? Hmmm, asi nie, to bude veľa, to by sa nedohodli. Tak desať by ich mohlo byť, nik nevie, kto to je, len oni sami. Možno sú to boháči, vedľa ktorých je aj Bill Gates chudák, veď im patrí svet. Možno je Gates jedným z nich, ale nikto by tomu neuveril, lebo je príliš na očiach.

Možno majú čosi vytetované na ramene, nejaké svetovládne logo a občas sa kdesi stretnú, alebo si zavolajú, urobia konferenčný hovor a radia sa, čo ďalej. Môže im ísť o ešte väčšiu moc alebo o ešte väčšie peniaze? V tomto štádiu pochybujem, ak naozaj sú, už budú za vodou a ide im o čosi iné. Možno sú zlí a ide im o globálnu kataklizmu, o koniec sveta, avšak zdá sa mi, že ak by to bolo takto, tak veci príliš komplikujú. Nie, za tým bude čosi iné. Neviem čo, ale na mojej viere, že na to majú nárok, to nič nemení.

Ak sú, rád by som sa k nim pridal. Blbé je len, že im nemám čo ponúknuť. Nie som dosť dobrý a hlavne, vôbec nemám predstavu o tom, kam by mal svet smerovať a aký by mal byť. Ak by som ja bol súčasťou najužšieho vedenia, mojím najväčším záujmom by bolo, aby Spielberg s Lucasom nenakrútili Indiana Jones štvorku a pripúšťam, že je to trocha prízemný cieľ. (Páni, ak existujete a chceli by ste sa mi zavďačiť, že tu podporujem vaše mimikry, toto by ma veľmi potešilo.)

Najviac by sa mi páčilo, ak by (ak by svetové sprisahanie naozaj existovalo) bolo dielom jedného človeka. Pána sveta, asi dedičného, lebo jeden ľudský život bude na také čosi málo. No a tento človek riadi svet, formuje ho na svoj obraz a všetkými nami manipuluje a riadi nás. Bez ohľadu na to, či sa mi to páči, či nie, nemôžem ho neobdivovať.

Sedia v salóniku, v malom bistre, starší páni, a zvonka to vyzerá, že len hrajú karty. Oni pritom práve naplánovali inváziu do Iránu, objednali teroristický útok kdesi v Európe a vôbec, posunuli veci v svojom pláne kamsi ďalej. Jedného z nich znepokojilo, že o ich sprisahaní sa predsa len už veľa tára a vypisuje a nebolo by vhodné, keby v jeho existenciu uveril ktosi ďalší. Zariadia teda veci tak, aby mne a ďalším povedzme stotisíc perohryzom v hlavách skrsol nápad napísať čosi o absurdnosti svetového sprisahania. A ja som svoju úlohu splnil, vďačne, v súlade so svojím presvedčením, že žiadne svetové sprisahanie nejestvuje. A oni sa mi odvďačia, nepriamo, samozrejme. Možno už zajtra príde nejaká super ponuka, nejaká nová, dobre platená objednávka na text, alebo mi doktor predpíše lieky, ktoré by mi inak nepredpísal, jednoducho, prihodí sa mi čosi dobré, čo by sa mi inak neprihodilo.

Čo tam po nebohých Iráncoch, hlavne aby ja som sa mal fajn. Alebo sú všetky veci vždy niekoho chyba, alebo sa len dejú.