Ľahostajnosť je funkciou vzdialenosti

Ľahostajnosť je funkciou vzdialenosti, napísal Václav Cílek vo svojej knihe o krajinách vnútorných a vonkajších a vo mne tá veta ostala ležať a stále znovu sa mi vynára v tisíckach súvislostí.

Cílek tú vetu napísal v súvislosti s virtuálnou vodou, teda s vodou, ktorú virtuálne prevezieme cez pol zemegule, keď nakúpime obilie z Ameriky alebo mäso z Argentíny, pretože na výrobu jedného kilogramu obilia sa spotrebuje jeden až dva kubické metre vody. Kilo syra stojí päť kubíkov vody a kilo hovädzieho dokonca šestnásť. Najviac svojej virtuálnej vody vyvážajú USA, Kanada, Austrália a Thajsko a naopak, najviac jej dováža Taliansko, Južná Kórea a Holandsko. Priznám sa, nie je mi táto jeho teória o virtuálnej vode celkom jasná, veď tá voda predsa v nejakej inej forme naviazaná, vylúčená či vypustená ostane na mojom území, ale možno to myslel tak, že je znečistená či inak znehodnotená, a teda som o ňu tak či tak ukrátila niekoho domáceho. Cílek kladie otázku, aké ďalšie virtuálne veličiny sa skrývajú v medzinárodnom obchode a čo všetko spolu s nakúpeným tovarom dovážame či s predaným vyvážame. Detskú prácu, zamestnanosť, vykorisťovanie? Ľudské šťastie alebo nešťastie? Ničíme cudziu krajinu, alebo jej pomáhame? Nakoniec konštatuje, že sa ťažko odhaduje, aký dopad má náš čin na dedinu pri Hanoji, keď si kupujeme vietnamské cvičky v Českej Lípe. Ľahostajnosť je funkciou vzdialenosti.

S poslednou vetou absolútne súhlasím, považujem ju za prirodzenú, a dokonca si myslím, že by sme si ju mali zakaždým opakovať, keď sa snažíme riešiť nejaký zásadný svetový problém vzdialený od nás na míle, je jedno, či horizontálne, vertikálne, virtuálne alebo časovo. Že je to proste tak, že košeľa je bližšia ako kabát.

Lenže ja mám pocit, že čím viacej sa skutočné vzdialenosti vďaka moderným technológiám skracujú, tým sa viac vzďaľujeme veciam, problémom a ľuďom, ktorí sú nám najbližšie. Resp. že sa nám tie vzdialenosti pekne pomotali, z ľahostajnosti je akási podivná nelineárna funkcia s mnohými premennými, a že si pletieme cudzie kabáty s našimi košeľami.

Práve preto, že nedokážeme odhadnúť, čo v konečnom dôsledku spôsobí naše konanie malému Vietnamcovi, i keď mu chceme dobre a konáme podľa nášho najlepšieho svedomia a vedomia, mali by sme jeho osud nechať na jeho otca, on to bude vedieť predsa len lepšie. Myslím si, že liekom na všetky bolesti sveta je starať sa čo najlepšie o seba, svojich najbližších a svoje najbližšie okolie. Neriešiť osud siroty z Konga, ale všímať si radšej poriadne deti svojho brata alebo susedky, netrápiť sa svetovou chudobou, ale radšej pravidelne nosiť nákupy svojej starej mame, nevzdychať nad tým, akí sú dnes ľudia odludi, ale radšej prestať vrčať na svoju matku do telefónu, keď sa jej už konečne ozveme, nezachraňovať petíciami dažďové pralesy, ale vynadať kamarátovi, že netriedi odpad, zbytočne prekuruje a potom veľa vetrá a že nakupuje jablká z Nového Zélandu. Nie preto, že tým ukracuje Nový Zéland o virtuálnu vodu, ale preto, že tým likviduje naše slovenské jablone. Nech sa o svoju vodu starajú na Novom Zélande.