Vstanú noví bojovníci

Ľudia v stredných rokoch, ktorí vyrastali počas normalizácie, sa zo šedivosti každodennej reality postkomunizmu často snažia uniknúť vkladaním nádejí do nastávajúceho pokolenia. „Súčasná generácia musí vymrieť, aby Slováci zmúdreli,“ zvykne sa hovoriť. Poprípade sa len odovzdane skonštatuje, že „ten socializmus z nás len zem vytiahne“.

Lenin a Marx večne živí
Bohužiaľ, tieto nádeje zostanú zrejme nenaplnené. A nielen preto, že väčšina prvovoličov sa cíti reprezentovaná Smerom a SNS. Psychologické vzorce, z ktorých čerpajú všetky odnože socializmu, sú hlboko zakorenené v ľudskej mentalite už od čias prehistórie. Jednoducho povedané, povstanú noví bojovníci, tak ako už veľakrát v dejinách. Aj keď sa socializmus a komunizmus beznádejne zdiskreditovali, staré heslá a dávno vyvrátené myšlienkové konštrukcie sa proste zrecyklujú a v príťažlivejšom šate začnú opäť ovplyvňovať obrazotvornosť mladých.
Už to nebude triedny boj chudobných ľudí proti bohatým ľuďom. Vykorisťovateľský mýtus v rámci jednej spoločnosti je oslabený, tak sa začalo hovoriť o triednom boji chudobných krajín proti bohatým krajinám.

Socializmus mutuje rovnakou rýchlosťou ako vírus chrípky. Nakazuje však ľudské mozgy, čo ho rozhodne nerobí menej nebezpečným. Keďže nenapraviteľných idealistov a zlepšovateľov zemegule treba opäť proti niečomu zjednotiť, na vlajku Revolúcie sa vyšili nové heslá. V móde je boj proti globalizácii, globálnemu otepľovaniu a genderovému znevýhodneniu.
Keď tieto smery analyzujete do hĺbky, prídete k záveru, že ide o staré dobré marxistické myšlienky z 19. storočia, len vypraté v aviváži. Mám rád jednu čínsku reštauráciu, lebo tam pripravujú veľmi chutnú sépiu na päť spôsobov. Avšak dnešná kuchyňa politickej filozofie ponúka Marxa na sto spôsobov. Je takmer nemožné sa mu vyhnúť a nositelia týchto názorov často ani nevedia, na koho vlastne nadväzujú.

Skúsenosti z verejných debát
Mýtus o novej generácii, nedotknutej komunizmom, sa často prejavuje nádejami vkladanými do ľudí, ktorí študujú na západných, najmä anglo-amerických univerzitách. Zichyho palác, kde SKOI pravidelne organizuje verejné debaty so zaujímavými hosťami, je nemým svedkom toho, že tieto ilúzie sú plané.
Spomínam si, ako pri jednej debate sedela v hľadisku Viera Satinská a v diskusii s hosťami spomenula výberové predmety, s ktorými sa stretli nejakí jej známi študujúci v Anglicku. Okrem iných vychytávok medzi nimi nechýbal ani predmet s názvom Štýl rodiny Beckhamovcov.
Samozrejme, diplom z prestížnej svetovej univerzity môže byť naozaj prínosom a navyše dopomôcť k dobre platenému miestu. Ale ani zahraničné vysoké školstvo sa najmä v 60. rokoch neubránilo infiltrácii rôznymi ideologickými floskulami. Ako hovoria Američania: „Marxizmus padol všade okrem našich univerzít.“

Keď sa v Zichyho paláci konala beseda s Jamesom Bartholomewom, význačným britským kritikom sociálneho štátu, o slovo sa prihlásili dve mladé dámy. Jedna podľa vlastných slov študovala na univerzite v Newcastli a jej otázka prednesená v budovateľskom tóne sa týkala vďačného marketingového pojmu, známeho ako „znalostná ekonomika“. Tento terminus technicus sa hojne vyskytuje okrem iného aj v slovnej zásobe súčasnej vládnej garnitúry. Jeho obsah napĺňa faktickou redukciou výdavkov na základný výskum. Vytvorila však post „podpredsedu vlády pre znalostnú ekonomiku“, ktorým je Dušan Čaplovič!
Princíp modernej viery v tzv. znalostnú ekonomiku je podobný ako Leninova viera v elektrifikáciu alebo viera francúzskych saint-simonistov v železnice. Vo všetkých troch prípadoch má nejaký nový technický vynález vyriešiť spoločenské neduhy. To je, samozrejme, utópia.

„Rovnosť príležitostí“ – ďalšia ideologická fráza
Druhá mladá slečna študovala podľa vlastných slov v Dánsku a svoju kritiku britského hosťa založila na ďalšej podivuhodnej konštrukcii, tzv. rovnosti šancí. Samozrejme, je veľa druhov rovnosti. Asi jediná, ktorá má však zmysel, je jeffersonovská rovnosť pred Stvoriteľom a rovnosť pred zákonom. „Rovnosť šancí“ je podobná chiméra ako „rovnosť vo výsledkoch“. Obe sa dajú dosiahnuť len masívnym prerozdeľovaním práv, povinností a peňazí.  
Má človek bez nôh rovnakú šancu hrať v slovenskej hokejovej reprezentácii? Nie, nemá! Môže sa vytvoriť nejaká zvláštna liga, v ktorej budú hrať ľudia s podobným hendikepom, ale nenahovárajme si, že tu existuje nejaká rovnosť šancí. Má človek s IQ 80 rovnakú šancu absolvovať vysokú školu ako ten, čo má IQ 130? Zrejme ju nemá, ak teda nerátame kurzy typu „štýl rodiny Beckhamovcov“. Môže sa však zaradiť do života spoločnosti iným prínosným spôsobom.
Každopádne, už rodinné pozadie ovplyvňuje naše šance spôsobmi, ktoré štát zarovná len za cenu veľmi vysokých nákladov, v podobe obmedzovania osobnej slobody. Pre začiatok by sme sa mohli snažiť aspoň o rovnosť pred zákonom. Na Slovensku stále ide o vznešený a pomerne vzdialený cieľ. Keď sa nám tento cieľ podarí naplniť, môžeme premýšľať nad nejakou „rovnosťou šancí“.  

Zabrzdenie reformného stroja
Zvláštnou kategóriou sú ekonómovia, ktorí časť štúdia absolvovali v zahraničí. Dnes je akosi v móde kritizovať odbornosť mladých ľudí, ktorí sa vo veľmi nízkom veku stali tvorcami dôležitých štrukturálnych reforiem Dzurindovej vlády. Napr. taký Martin Chren, ktorý participoval na dôchodkovej reforme, alebo „teoretický avanturista“ Richard Sulík, ktorý na vysokej škole ledva prešiel z daňovej teórie, no v praxi vytvoril jeden z najúspešnejších daňových systémov v Európe.
Ľudia ako Chren alebo Sulík vyznávali slobodu a až potom matematiku. Slovensko bolo v tom čase v úžasných problémoch a oni mali odvahu podrobiť ho zásadným zmenám. Zatiaľ je to len nejasný pocit, živený mnohými náznakmi, ale existuje odôvodnená obava, že s návratom matematizujúcich ekonómov zo zahraničných univerzít sa ďalšie hospodárske reformy stanú skôr opatrnými ako odvážnymi.

Keď prídu na Slovensko význační liberálni ekonómovia ako Pascal Salin, vidia v nás veľkú nádej. Slobodnejší prístup k ekonomike sa podľa nich skôr uplatní v malej krajine s komunistickou skúsenosťou, ktorá čelí ťažkým hospodárskym problémom, ako vo veľkých intervenujúcich ekonomikách typu Francúzska, Nemecka alebo Británie. Náš príklad a úspech má inšpirovať k potrebným zmenám aj ich vlády.
Do istej miery je takéto očakávanie oprávnené. Čo však dnes potrebujeme, sú trhové alternatívy k samotnej zmiešanej ekonomike. Lenže slovenskí vyznávači ekonometrie, vracajúci sa z veľkých zahraničných univerzít, korčuľujú len vo veľmi úzkych zátvorkách intervencionizmu. Ich zapojením sa môže ekonomická diskusia na Slovensku viac sprofesionalizovať, no mám obavy, že sa zároveň zbaví skutočne reformných cieľov.

Aby som sa vrátil späť k starým antikomunistom, čo vkladajú prisilné nádeje do výmeny generácií. – Úspešná spoločnosť sa dá vystavať len tam, kde sa rešpektujú hodnoty súkromného vlastníctva, rodiny, objektívneho morálneho poriadku a slobody, vyváženej osobnou zodpovednosťou. Boj proti variáciám socializmu, ktoré vyvierajú z atavizmu rovnostárskej a prerozdeľovacej morálky malej svorky lo

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [40]